Cestou zo Savannah sme prešli ďalšie tri štáty, Severnú a Južnú Karolínu, Virgíniu, až sme sa konečne dostali do hlavného mesta, Washingtonu. Prišli sme niekedy poobede a naša couchsurfingová hostiteľka Lisa nás už očakávala. Ubytovanie vo Washingtone sme riešili asi mesiac pred príchodom a veľkú šancu som tomu nedával. Bol to práve Haloweenový víkend a bol som si viac ako istý, že nás všetci odmietnu, že každý už bude mať nejaké plány. Aj napriek tomu som to skúsil a kontaktoval som asi piatich hostiteľov. Postupne aj začali chodiť zamietavé odpovede. Aké bolo ale naše prekvapenie, keď ako posledná odpísala Lisa a akceptovala. Pre istotu som jej ešte raz napísal, aby som si bol istý, že vie, že v tom čase je Haloween a či to určite platí. Bola super milá a uistila ma, že s Haloweenom nie je žiadny problém a určite môžeme prísť. Bývali aj s manželom a troma deckami na jednom z Washingtonských predmestí, v typickej americkej domčekovej zástavbe. Keďže bol práve Haloween, všetky domy boli poctivo vyzdobené. Buď sme boli v oblasti, kde to až tak veľmi neprežívali, alebo to vo filmoch preháňajú, ale toto malo dosť ďaleko od toho, načo sme boli z telky zvyknutí. Žiadna prehnaná výzdoba, žiadne hordy deciek chodiacich od domu k domu sme tu nezažili. Hneď po príchode a úvodnom zoznámení sa, sme ešte stihli pomôcť aj s vyrezávaním tekvíc. Jej detská dokonca ani trick or treat –ovať neboli. Dali si jednoduché kostýmy a čakali doma na návštevy a rozdávali sladkosti. Lisa je bývalá učiteľka a teraz je doma full time a sama učí deti, čiže vôbec nechodia do školy. To bola pre nás poriadne uletená predstava, ale v Amerike je home schooling bežný. A aj na tých deťoch bolo vidno, že vôbec nie sú skazené inými deťmi. Žiadne Playstation som u nich nevidel, žiadne smartfóny deti nemali, ani telka im nešla od rána do večera a tie detská boli úplne spokojné. Večer ešte zasadli celá rodina k telke, k nejakému starému americkému čiernobielemu seriálu a tie deti si to úplne užívali. Bolo to dosť prekvapivé vidieť osem, desať ročné deti takéto nenáročné.
Na ďalšie ráno sme sa vybrali na prvú návštevu hlavného mesta. Lisa nám poradila bezplatné parkovanie nie ďaleko od centra a hneď sme aj vyrazili za pamiatkami. Po dlhom čase sme sa museli aj poriadne naobliekať. Zima tu už bola kvalitná a fúkal dosť hnusný vietor. Ani nám nešlo do hláv, že tri dni dozadu sme sa ešte kúpali a slnili a teraz sa tu drkoceme od zimy. Ako prvý po ceste sme mali jeden z mnohých washingtonských memoriálov, Jeffersonov Memorial a po pár minútach sme už stáli na Mall-e. Miesto, kde sa nachádza všetko, čím je Washington známy, od Capitolu na jednej strane, cez rôzne múzeá, Washintonov memoriál až po Lincolnov memoriál na druhej strane. Väčšinu vecí z turistického sprievodcu Washingtonom nájde tu, na Mall-e.
Na dnešný deň sme si vybrali múzeá a stranu smerom ku Capitolu, na zajtra druhú stranu. Hneď ako do prvého sme vbehli do Smithsonian Castle, chvíľu sa pomotali a zistili, že keby sme si chceli všetko poriadne pozrieť, strávili by sme tu celý deň. Mňa hlavne zaujímalo národne múzeum letectva a vesmíru, takže sme nestrácali čas a pokračovali sme tam. Veru bolo na čo pozerať. Chvíľkami som si pripadal ako malý chlapec v obchode s hračkami. Nevedel som, kam skôr pozerať. Sú tu exponáty od počiatkov letectva, cez vojenské a osobné lietadlá, cez moderné drony, až po rôzne vesmírne exponáty, na čele s riadiacim modulom misie Apolla 11.
Ani neviem ako, ale strávili sme tam celé doobedie. Zaujalo ma to tu možno aj o trochu viac ako Cape Caneveral, ale tam zas mali skutočný raketoplán, tak to nechám ako remízu. Vbehli sme ešte na chvíľu do National Gallery of Art a pár minút sme sa pomotali medzi obrazmi. Zadarmo fajn, ale keby sme mali platiť vstupné, asi by sme ju vynechali. Viac nás zaujímala naša ďalšia zastávka, národný archív. Tu majú vystavený originál deklarácie nezávislosti a americkej ústavy. Samozrejme opäť kontrola ako na letisku a potom vás ani nenechajú urobiť si jedinú fotku vo vnútri. Dve storočia mali deklaráciu nezávislosti vycapenú na slnku, až si konečne niekto všimol, že im slnko z nej úplne vytiahlo farbu. Potom ju zavreli do hermeticky uzavretej vitrínky v miestnosti skoro bez svetla a teraz vám nedovolia si ju ani bez blesku odfotiť. Strážilo to tam asi viac uniformovaných, ako tam bolo turistov. Nech si ju nechajú, veď dokopy na nej aj tak skoro nič už nie je vidieť. Trošku sklamaný, že odtiaľ nemám ani jeden záber, sme sa pobrali ďalej. Spravili sme si prechádzku okolo kapitolu a ani neviem ako, aj slnko nám zašlo.
Cvakli sme si ešte aj Najvyšší súd a Kongresovú knižnicu, do ktorej sme sa žiaľ nedostali, lebo bola už zatvorená. Vyhladovaní sme sa vydali do ďalšieho miesta, ktorým nás inšpiroval Adam Richman a jeho Man vs Food, do Ben‘s Chili Bowl na ich Chili Dog. Bol to normálny hotdog naplnený chili omáčkou a podávaný so zemiakovými lupienkami. Popisovali to, ako by to bolo niečo špeciálne, ale pravdu povediac, nič extra to nebolo. Už len tie ich typické americké hotdogy v tých sladkých, mizerných rohlíkoch sa nedajú porovnať s našimi. A keď na to ešte nalejete za naberačku chili, čo je viac menej mleté mäso s fazuľou v rajčinovej omáčke, žiadny zázrak to nebude. Nehovorím, že to bolo zlé, alebo žeby som si to už nikdy nedal, to nie, ale podľa toho, ako to ospevovali, a koľko celebrít tam mali pofotených, ako tam jedia, cez Obamu, Busha až po Billa Cosbyho, som čakal oveľa viac.
Na druhý deň sme začali prehliadkou Arlingtonského cintorína. Vždy sa mi páčilo, ako to vedia takto perfektne a súmerne porobiť a nedalo nám, aby sme si to nešli pozrieť aj naživo. Asi najznámejší človek, čo je tu pochovaný, je J. F. Kennedy. Nebol by som proti, keby takto vyzerali aj naše cintoríny, úplne jednoduché.
Z návršia bol pekný pohlaď na celý Pentagon. Ešte doma sme rozmýšľali, či by sme sa tam nešli pozrieť. Treba to riešiť v predstihu cez našu ambasádu. Podľa recenzií to ale za veľa nestojí, tak sme sa nato vykašlali.
Vyzimení sme sa vrátili opäť na Mall a pokračovali v prehliadke, tentoraz bez múzeí. Na Mall-e sme si pozreli za deň toľko pamätníkov, koľko asi ešte nikdy v živote. Od Jeffersonovho, cez Rooseveltov, M.L. Kinga po najznámejší Washingtonov a Lincolnov memoriál.
Samozrejme netreba zabudnúť ani na všetky vojnové pamätníky, pamätník druhej svetovej vojny, vojny vo Vietname a v Kórei. Predpokladám že za pár rokov sa objaví aj pamätník vojny v Iraku a vojny proti terorizmu.
Potom, ako sme sa premotali okolo všetkých memoriálov, išli sme si pozrieť najznámejší dom v hlavnom meste na adrese 1600 Pennsylvania Ave, Biely dom, sídlo prezidenta. Asi najstráženejší dom na svete. Oplotený kol dokola a policajtov, že sa to ani zrátať nedalo.
Po Bielom dome sme si cvakli ešte J. Edgar Hoover Building alebo centrálu FBI a pobrali sme sa do poslednej našej Washingtonskej zastávky, Fordovo divadlo. Predpokladám, že pre väčšinu ľudí úplne neznáme miesto. Žiadne predstavenia sa tu nehrajú, ale je to múzeum jednej dôležitej udalosti v amerických dejinách. Fordovo divadlo je miesto, kde bol spáchaný atentát na prezidenta Lincolna. Vstupné je zadarmo a prehliadka zaberie pár minút, tak sme si povedali, prečo nie.
Nakoniec nám to nedalo a vrátili sme sa na Mall. Ešte chvíľku sme sa len tak motali, kochali sa a robili posledné momentky s kapitolom a Washingtonovým memoriálom. Kúpili sme si magnetku, pohľadnicu a pobrali sme sa domov. Skoro ráno nás čakal presun do Philadelphie, tak sme nechceli veľmi ponocovať. Ešte v ten večer sme sa rozlúčili s Lisou a jej rodinou, aby sme ich nebudili na ďalší deň skoro ráno. Dala nám ešte nejaké rady ohľadom cesty a unavení sme vylahli.
Podľa plánu sme vstali o piatej, dali si rýchlu sprchu a vydali sa na presun. Cesta trvala nejaké 4 hodinky, počas ktorých sme dali ďalšie tri štáty, Maryland, Delaware a Pennsylvániu a do cieľa sme prišli okolo desiatej. Philadelphia bola pre nás len ďalšie prejazdové miesto a ďalšia magnetka do zbierky. Ako veľký filmový fanúšik som si nemohol nechať ujsť Rocky Steps, jedny z najznámejších schodov na svete.
Schodisko patriace k Múzeu umenia sme poctivo vybehli aj my a samozrejme sme sa tešili rovnako ako Rocky Balboa, že sme to dali. Našlo sa tam aj pár indivíduí, ktoré to potrebovali mať kompletne autentické a beh hore po schodoch si nielen kamerovali, ale si aj do rytmu púšťali známu pesničku Gonna Fly Now. Nakoniec to nedalo ani nám, a urobili sme si video aj my. Síce bez hudby, ale vybehli sme ich tiež. Pokochali sme sa výhľadom na downtown, urobili si ešte spoločnú fotku so sochou Rockyho Balbou a pokračovali sme do centra.
Ďalšia naša zastávka vo Philadelphii bola Idependence National Historic Park. Z mnoha historických budov, ktoré sa tu nachádzajú, je asi najznámejšia Independence Hall. Je to miesto, kde spísali americkú ústavu a kde podpísali deklaráciu nezávislosti, dva najdôležitejšie dokumenty americkej histórie.
Pár rokov, počas ktorých bola Philadelphia hlavným mestom USA, tu zasadal aj kongres. Samozrejme robili aj free prehliadky, tak sme sa na jednu bookli. Kým sme čakali, dali sme si na obed asi najtypickejšie tunajšie jedlo, cheesesteak. Veľmi zjednodušene je to sandwich s na cibuľke opečeným hovädzím a s roztečeným provolone syrom, samozrejme správe dokorenený. Už si pravdu povediac ani neviem presne vybaviť, akú to malo chuť, ale viem, že nám to náramne chutilo. Asi najviac so všetkého nového, čo sme chutnali a určite viac ako chili dog. Tu sme sa ešte aj na dupľu otočili. Ak by som tam išiel znova, asi by som bol len na cheesesteakoch celý čas. Po tejto maškrte sme si vystáli radu aj na ďalší symbol americkej nezávislosti, Liberty Bell.
Konečne sme sa dočkali nášho času a mohli sme sa vydať na prehliadku Independence Hall. Čakali sme individuálnu prehliadku, počas ktorej si urobíme jednu, dve fotky a pôjdeme ďalej. Aj keď je prehliadka zadarmo, každá skupina dostane svojho sprievodcu a či chce, alebo nie, musí absolvovať 30 minútovú prednášku o amerických dejinách. Týpek, čo sme ho dostali mi, to bral celé nenormálne seriózne. Za celú pol hodinu som ho nevidel sa raz usmiať. Aj keď je pravda, že tieto prehliadky robia hlavne kvôli študentom, ktorých bolo aj v našej skupine asi 90 percent, a na tých asi treba byť taký. Keď sa začal vypytovať otázky, normálne sme sa zas cítili ako v škole a len sme sa dívali do zeme a modlili sa, aby nás nevyvolal. Tie detská boli z toho ešte blbšie ako my. Konečne sme sa na konci prehliadky dostali do Indepence Hall a mohli si urobiť záber na miesto, kde Amerika de facto vyhlásila vojnu Angličanom podpísaním deklarácie nezávislosti.
Ešte sme sa chvíľku pomotali po Independence Square, chvíľku sme poblúdili po uličkách downtownu, prešli sa ku City Hall a zrazu bol čas sa pobrať ďalej. Ešte v ten večer sme si to odšoférovali dve hodinky do New Jersey a posledný krát na tripe sme sa ubytovali v hoteli wal-mart. Našťastie posledný krát, lebo vonku už bola v noci poriadna kosa. Ráno na nás čakalo balenie vecí a potom vrátenie auta do požičovne. Radšej by som šoféroval celý deň a noc, ako zas robiť poriadok v tom aute a snažiť sa všetko napratať do cestovných tašiek a ruksakov. Zabralo nám celé doobedie, kým sme to všetko pobalili a auto dali do poriadku. Plus sme museli ešte dosť vecí povyhadzovať, lebo sa nám už nezmestili. Aj keď sme ich s tým kupovali, stále nám bolo ľúto to tam nechať. Boli to hlavne kufríkový cestovný varič, panvica, nejaký hrnček, cool box a podobné veci. Pôvodne sme ani stan neplánovali brať domov, ale nakoniec sa nám ho podarilo nejako pripevniť k ruksaku. Čo sa týka kíl, tam sme mali aj rezervu. Ešte pred odovzdaním auta sme behli na krátku návštevu k tete Kataríne, na chvíľku pokeckať, ešte raz poďakovať, ako sa o nás prvý týždeň starala a rozlúčiť sa. Požičovňa bola asi pol hodinku od jej domu a auto sme odovzdali skoro bez problémov. Jeden malý sa ale našiel. Auto sme preberali s plnou nádržou a tak isto ho bolo treba aj vrátiť. Asi 5 kilometrov od požičovne sme aj tankovali, ale keďže v New Jersey si nemôžete tankovať sami, pumpár hneď ako mu pištoľ prvý raz klikla, ju odstavil nazad na stojan. Samozrejme nádrž úplne plná nebola a ešte by sa tam pár litrov zmestilo. Ja som si to na benzínke nevšimol. Všimol si to až týpek v požičovni, že ručička nie je úplne hore. Samozrejme si doúčtovali ešte 25 dolárov za benzín, čo ich nestál ani 5, ale čo už, druhý krát budem vedieť a dám si väčší pozor. Pred odchodom som si ešte ofotil stav tachometra, aby sme mali akú takú predstavu, koľko sme najazdili. 13 798,6 míľ, čo mi konvertor ukázal ako niečo vyše 22 200km. Riadna štreka. Plus ešte pár stoviek po Mexiku, Aljaške a na Havaji, čiže okolo 23000km za 80 dní.
Hneď oproti požičovni bola zastávka autobusu, takže sme to našťastie nemali ďaleko. Ovešaní ruksakmi a taškami sme sa nejako naložili do prvého čo prišiel a do pol hodiny sme už vystupovali na Manhattane. Odtiaľ sme si to rovno namierili do metra a opäť za našimi couchsurfingovými hostiteľmi, u ktorých sme boli aj na začiatku tripu. Zo stanice metra k ich bytu to bolo asi 10 minút peši, žiadny problém. Už sme tú cestu poznali a pár krát sme ju absolvovali aj predtým, ale ani raz ovešaní 50-timi kilami batožiny. Oddychoval som asi každých sto metrov a cesta, čo mala trvať 10 minút, nám trvala nakoniec asi pol hodinu. Myslel som, že mi chrbát odpadne. V ten večer som sa už nevládal ani pohnúť. Našťastie sme nič ani neplánovali. Prekecali sme celý večer s našimi hostiteľmi a unavení vyľahli na nafukovačku v ich obývačke. Ďalší deň bol náš posledný voľný deň a keďže priateľka nechcela odísť z Ameriky bez toho, aby nešla na nejaký shopping, od rána sme behali po obchodoch. Kúsok od domu bolo veľké nákupné centrum, kde sme zabili asi pol dňa. Mne celý čas chodil po rozume náš večerný program a jeden z mojich highlightov na tripe, zápas NHL. V ten večer hrali New York Rangers s Detroit Red Wings. Vstupenky sme mali kúpené už pár týždňov dopredu, aby sme sa tam vôbec dostali. Lacný špás to tiež nebol. Kupoval som jedny z najlacnejších a aj tak som platil 80 dolárov za kus. Ale NHL bol môj sen a cena v tomto prípade rolu nehrala. A ešte dokonca som mal možnosť vidieť zápas dvoch tímov z The Original Six, zo zakladajúcej šestky tímov NHL. Pred zápasom sme si nemohli nechať ujsť posledný pohlaď na rozsvietené Times Square, kde sme sa dali na pamiatku zvečniť pouličnej umelkyni. Veľmi sa to na nás nepodobalo a nemal som šajnu, či to vôbec prežije cestu domov, ale mali sme pamiatku na New York. V stánku sme si kúpili úžasnú newyorskú pizzu a naposledy sa ňou dobre napchali. Asi nikde som nejedol lepšiu pizzu, ako v New Yorku. Vyskladali sme si z osminiek zo štyroch rôznych druhov celú pizzu. Prvý krát sa mi stalo, že som nevládal zjesť pizzu. Hneď po tomto kulinárskom zážitku sme sa konečne vybrali k Madison Square Garden. Cítil som sa ako malý chlapec na Vianoce. Stihli sme ešte aj rozkorčulovanie a pekne sme si to užívali, teda hlavne ja.
Bol to taký typický NHL hokej, hlavne boj, narážanie sa, nahadzovanie pukov. Keď mám pravdu povedať, čo sa kvality týka, už som videl aj lepšie. Nieže by som si sťažoval, ale keď ide človek raz za život na takýto zápas, tajne dúfa, že to bude ten najlepší zápas sezóny.
Aj keď mám NHL slušne napozeranú a presne som vedel, do čoho idem, dúfal som, že ma trochu prekvapia. Čo ma ale najviac sklamalo, bola atmosféra. Slovenskí fanúšikovia ich strčia hoci kedy do vrecka. Absolútne sa to nedá porovnať napríklad s takým Slovanom alebo Nitrou. Pár krát za tretinu zahučali Let‘s go rangers a to bolo celé.
Možno na play off je to iné, živšie a teraz sa sezóna len začínala. Tajne som dúfal, že sa nám podarí dostať na hokej v Kanade, najlepšie v Montreale, kde to hokejom žije a o ktorom hovoria, že majú najlepších fanúšikov, ktorí dokážu vytvoriť úžasnú atmosféru. Žiaľ, keď sme tam boli, ešte bolo pred sezónou. Aj napriek nejakým výhradám, určite neľutujem, že sme sem išli a považujem to za splnený sen. Dokonca sme za naše peniaze dostali ešte extra 5 minút navyše, keďže Tomáš Tatar pred koncom vyrovnal a muselo sa hrať predĺženie.
V ňom nakoniec Rangers rozhodli a vyhrali 4:3. Po zápase sme už len sadli na metro a vrátili sa nazad na byt. Ešte sme stihli chvíľku pokecať s našimi hostiteľmi a rozlúčiť sa s nimi, keďže sme skoro ráno odchádzali na letisko.
Opäť sme ráno museli absolvovať galeje s batožinou cestou na metro, ale tentoraz to išlo akosi jednoduchšie. Na JFK sme prišli s dostatočným predstihom a v kľude sme mohli absolvovať všetky pred odletové tortúry. Po miernych patáliách s batožinou na check in-e, kde neviem prečo chceli môj veľký ruksak zabaliť do igelitového vreca, ktoré samozrejme nemali, sme sa mohli pohnúť ku skenerom. Každý jeden pracovník zazeral, ako by sme tu boli všetci zločinci a pripadali mi viac ako bachari v base ako letiskový personál. Keď sme si konečne odstáli skoro nekonečný rad a prešli kontrolou, v odletovej hale na nás čakala ďalšia skvelá sprava, let ma hodinové meškanie. Nebol by to žiadny problém, keby sme v Helsinkách nemali na prestup 45 minút. Personál nás na letisku samozrejme uisťoval, že to určite dobehnú a pristanú na čas. Samozrejme nepristáli a hodinové meškanie si ustrážili. A čo teraz? Tak sme išli k okienku Finnair, kde sme im celú vec popísali a oni nás bez najmenšieho vyhovárania sa hneď prebookovali na najbližší let do Budapešti. Potiaľto by to bolo fajn. Žiaľ nebol to ich let, ale let cez nejakú lotyšskú nízkonákladovku a ešte aj s medzipristátím v Rige. Opäť sme museli prejsť check in-om, teda okrem veľkej batožiny, ktorú mali automaticky prepraviť do Budapešti oni. Ešte v Helsinkách bolo všetko fajn, personál milí, vedeli čo sa nám stalo, tak sa snažili byt nápomocní ako mohli. Takým malým lietadlom sme ešte v živote necestovali. Vo vnútri nebolo oveľa väčšie ako autobus a prvý krát som zažil aj cestu vo vrtuľovom lietadle. Ale keď máte za sebou 9 hodinový let, zmeškaný ďalší let, čakáte 3 hodiny na letisku, je vám úplne jedno, v čom letíte, len aby ste boli čo najskôr doma. Aj v batožinovom priestore by som išiel, len nech som už doma. Už keď to vyzerá, že veci idú ako by mali, musí sa niečo pripliesť do cesty. Tentoraz to bol strašne nepríjemný pracovník tej nízkonákladovky v Rige. Vraj máme veľkú príručnú batožinu a že nás s ňou nepustí na palubu. Buď zaplatíme za nadrozmernú batožinu alebo môžeme ísť iným letom. Popisovali sme mu celú situáciu, ako sme nestihli prestup v Helsinkách a Finnair, ktorý má iné nároky na príručnú batožinu, nás prebookoval cez ich spoločnosť, ako s tým v Helsinkách nemal nikto problém a keď má problém, nech si to rieši cez Finnair, ale aj tak si stál na svojom. Nakoniec nás poslal na koniec radu a povedal, že ak bude miesto v lietadle, tak nás nechá ísť aj batožinou bez platenia. Let bol poloprázdny, tak nás nakoniec s asi tým najpohŕdavejším pohľadom, čo vedel urobiť, poslal do lietadla. Keby som mu mohol povedať všetko, čo ma vtedy napadalo, asi by sme sa domov tak skoro nedostali. V lietadle sme to celé predýchali a konečne sme boli zas na ceste domov. Samozrejme do Budapešti nedorazila jedna naša batožina. Pol polhodinovom čakaní a čumení na prázdny karusel s kuframi sme sa odhodlali a išli riešiť ďalší problém s ďalším letiskovým pracovníkom. Spísali sme reklamáciu a uistil nás, že bude všetko v poriadku a hneď, ako sa batožina objaví na letisku, mi ju bezplatne dovezú až domov. Mimochodom neprišiel ten ruksak, s ktorým sme mali problémy už v New Yorku. Ani by ma to tak nesralo, keby sme v ňom nemali všetky suveníry a všetky magnetky. Pozitívom bolo, že som mal o 25 kíl menej, čo bolo treba trepať metrom na vlakovú stanicu. Na stanici sme si dali dobrý maďarský langoš a po pár hodinách sme už vystupovali v Nových Zámkoch. Tam pre nás prišla mama a o ďalších 20 minút sme už boli doma v Jasovej. Našťastie sa celý príbeh skončil happy endom a po pár dňoch mi prišiel aj ruksak so všetkými suvenírmi. Prespal som asi ďalšie dva dni a potreboval som ďalší týždeň, aby som sa zregeneroval a vrátil opäť do reality. Napriek všetkým peripetiám, čo sme mali na ceste domov, tento trip zostane navždy v našich mysliach, ako najväčšie dobrodružstvo nášho života.
Ďakujem všetkým, čo si našli čas na čítanie našich príbehov. Dúfam, že nenudili. Ani sa mi nechce veriť, že včera to boli presne dva roky, čo sme sa vrátili z USA domov. Počas písania som si uvedomil, že plánovanie a samotné cestovanie boli oveľa jednoduchšie a ešte aj oveľa rýchlejšie ako písanie. Veď celá cesta nám trvala necelé tri mesiace a tento blog som písal vyše roka, kým sa mi konečne podarilo dostať až sem, na koniec.
The End
Viac fotiek z Washingtonu, Philadelphie a New Yorku TU.
