Let z Ft. Lauderdale do Cancúnu trval necelé dve hodinky a ani sme sa nenazdali, a boli sme v Mexiku. Dostal som do pasu ďalšiu pečiatku do zbierky a keďže sme cestovali len s príručnou batožinou, mohli sme utekať na hotel. Už sa pomaly stávalo pravidlom, že nás posledné destinácie privítali dažďom, ale tento mexický, to bol poriadny lejak. Vedeli sme síce podľa predpovede počasia, že by počasie nemalo byť slnečné, ale až toto sme nečakali. Tajne sme dúfali, že im tie predpovede budú vychádzať asi ako našim meteorológom. Žiaľ, keď to potrebujete najmenej, vtedy tie predpovede presne vyjdú. Ďalšie prekvapenie nás čakalo v auto požičovni. Na nete sme si vyhliadli malé autíčko za pár dolárov a keďže sme nemali v pláne len ležať na pláži alebo na hotelovej izbe, tak sme ho aj bookli. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme zistili, že v Mexiku si musíte povinne to auto aj poistiť. Všade, kde sme doteraz boli, to bolo dobrovoľné, nie v Mexiku. Zo 40 dolárov za 6 dní zrazu bolo skoro 350 dolárov, plus samozrejme depozit. Takýto extra výdavok sme určite nemali v pláne, tak sme sa rozlúčili a pobrali sa preč. Keďže nám týmto padol odvoz na hotel, museli sme sa vracať na letiskový terminál a hľadať odvoz tam. Nemal som potuchy, ako chodia autobusy, tak sme išli akýmsi zdieľaným taxíkom. Pri okienku sme povedali, kam chceme ísť, zaplatili za cestu a hneď bol pri nás nejaký taxikár, ktorý nás, a ešte nejakých dvoch ďalších bral do auta. Za pár minút nás vyhodil pred hotelom a ďalšie peripetie mohli začať. To, že taxikár ešte od nás od každého pýtal dolár prepitné, aj keď neviem začo, veď aj batožinu sme si z kufra vyťahovali sami, nad tým sme len mávli rukou, ale keď nám na recepcii v hoteli povedali, že nás nemajú nikde poznačených v systéme, to už aj mne začal pot stekať po chrbte. Recepčný ťukal do kompu, vyvolával, potom sa chvíľu trávil, že nás ani nevidí. Už sme fakt nevedeli, čo si myslieť, mohol nám aspoň povedať, čo sa deje, až nakoniec asi po pol hodine neistoty a nervov prišla nejaká pani, postaršia Mexičanka, ktorá si nás odviedla. Tá nám vysvetlila, že hotel je rozdelený medzi rôznych poskytovateľov, a každého má na starosti niekto iný a ona má na starosti nás. Ten chlap mal na starosti ľudí, ktorý si bookovali ubytovanie priamo cez hotel, ona mala na starosti ľudí z booking.com, teda aspoň myslím, že som dobre pochopil, čo mi tou lámanou polo angličtinou, polo španielčinou hovorila. Ale bola super milá a super ochotná. Dokonca nám dala na výber z asi troch izieb, čo mali voľné. Samozrejme sme brali tú z výhľadom na more.
Takýto vyhlaď z hotela sme nemali ešte asi nikdy. Vždy sme bývali v tých “nie najdrahších“ hoteloch a aj keď bolo more vidieť, bol to ešte nejaký kus cesty k nemu. Tu sme ho mali rovno pod oknom. Aj keď sme si to more prvý deň ešte kvôli dažďu neužili, ten pohlaď bol úžasný. Lialo a blýskalo sa celú noc. Už to pomaly vyzeralo, že ani ten ďalší deň toho veľa nenaplávame. Našťastie doobeda sa to umúdrilo, prestalo pršať, a z času na čas aj slniečko vykuklo. Nerozmýšľali sme ani sekundu a už aj sme utekali na pláž. Keď sme prišli dolu k bazénu, dosť nás sklamalo, že ho práve dnes, kvôli údržbe, začali vypúšťať. Aj keď sme sa kúpať chceli hlavne v mori, priateľka sa tešila na infinity zábery. Žiaľ, nevyšlo to.
Aj keď bola už druhá polovica októbra, more bolo úžasné. Na pláži dokopy nikoho nebolo, hlavná sezóna už skončila, čiže bolo viac miesta pre nás. Neviem, či to more tu býva vždy také divoké, alebo to bolo kvôli tej búrke, ale vyšantili sme sa v ňom dosýta. Vlny bolo občas vyššie ako my, pár krát udreli až tak, že mi nohy podrazili a ja som sa ocitol hlavou v piesku a nohami nad vodou, ale určite by som to nemenil za nejakú kľudnú zátoku, dokonca by som možno prijal aj o niečo silnejšie.
Hádzal som sa do tých vĺn ako nejaký malý chlapec, čo je prvý krát pri vode a von som vychádzal, až keď som už z dychom nevládal. Dal som si pár minút oddych na lehátku a poď ho nazad. Poobede sme sa ešte vybrali do centra tejto hotelovej zóny, do Isla Shopping Village. Nákupné centrum plné obchodíkov, reštaurácii, barov. My sme hlavne potrebovali auto požičovňu. Našťastie ich tam pár bolo a v Hertz sme si bookli na ďalší deň auto. 50 dolárov aj s poistením. Viac ako raz toľko, koľko nás stálo v Amerike o dve triedy lepšie auto. Čo už, ale jeden deň to prežijeme. Ešte v ten večer sme si ho boli aj vydvihnúť.
Už pred pár týždňami sme sa dozvedeli od našich kamarátov, Slovákov z Anglicka, že práve v tomto čase budú na dovolenke v Mexiku, v rezorte asi hodinu cesty od nás. Aká náhodička. Tak sme sa to rozhodli využiť a dohodli sme sa, že pôjdeme spolu k pyramídam. Skoro ráno sme vyrazili a asi po hodine sme sa dostali do Playa del Carmen. Po pár mesiacoch som si musel opäť zvykať na manuál a kilometre. Nejako sme sa dostali do areálu a našli hotel, kde bývali Katka s Matúšom, zvítali sa a vyrazili na cestu. Prvá zastávka Tulum. Mayské mestečko na pobreží karibského mora, teda už len jeho zrúcaniny.
Škoda že bolo pod mrakom. Určite by to vyzeralo oveľa krajšie, keby slnko pekne vodu zafarbilo do tyrkysova. Ale aj tak to určite stálo za pozretie. Chvíľku sme sa pomotali, pofotili a pomaličky sa zberali do ďalšej zastávky.
Aj keď bolo trochu pod mrakom, dusno bolo poriadne. Našťastie sme mali ako ďalšie naplánované kúpanie v Grand Cenote. Diera v zemi, jaskyňa plná vody, raj pre potápačov, ale tak isto perfektné miesto, ak sa chcete v teplých letných mesiacoch schladiť, a ešte aj niečo zaujímavé vidieť. Za pár dolárov sme si požičali šnorchle a vydali sme sa na prieskum tohto mexického unikátu.
Voda bola osviežujúca a až neuveriteľne priehľadná. Z času na čas vám o nohu zavadila nejaká rybka alebo korytnačka. Úžasné miesto na odpočinok a schladenie sa. Vykúpaní a schladení sme po chvíli naskákali naspäť do auta a pokračovali na ďalšie miesto plné histórie, mesto Coba.
Cesta trvala asi cez pol hodinu a po zaplatení vstupného sme sa vydali hľadať pyramídy ukryté medzi stromami. Čo sa mne asi najviac páčilo na Cobe je, že na rozdiel od Chichen Itza, tu je stále povolené lezenie na vrch pyramídy.
Po nejakej hodinke, možno dvoch motania sa v džungli nás už aj nohy začali bolieť a ešte nás čakali asi dve hodiny cesty do hlavného bodu dnešného programu, do Chichen Itza. Tak sme veľmi ani nešpekulovali a pobrali sme sa ďalej. Cestou sme míňali rôzne mexické dedinky a mestečká, čo bol tiež zaujímavý pohľad. Vidieť ako naozaj títo ľudia žijú, to v hotelovom areáli určite neuvidíte. Po každej takejto dovolenke si človek uvedomuje, ako sa vlastne na tom Slovensku máme dobre.
Do Chichen Itza sme prišli niečo pred štvrtou. Pomaly sme si odkráčali k okienku so vstupným aby nám teta lámanou angličtinou oznámila, že majú otvorené do piatej a posledný vstup bol o štvrtej. Bolo asi 5 minút po štvrtej a ani za svet sme ju nevedeli presvedčiť, aby nás pustila do vnútra. Miesto, na ktoré som sa v Mexiku tešil asi najviac a nakoniec sa tam ani nedostaneme? Všetci sme na seba bez slov a v údive pozerali a jediné slová, čo sa drali na jazyk, by asi dosť hrubo porušili kódex blogera, keby som ich sem napísal. Aj chlapi v tretej cenovej by mali čo robiť, aby nás prekonali. V úplnom údive a sklamaní sme sa tam stále obšmietali a po nejakej chvíľke sme sa rozhodli, že pôjdeme za chlapom pri turnikete, dámu mu pár dolárov, nech sa pozrie iným smerom na tých pár sekúnd, čo budeme prechádzať. Veď za pol hodinu tú pyramídu len cvakneme. Hádam v ešte väčšom údive sme zostali, keď nám povedal, že nás nepustí, ale že si môžeme kúpiť lístky a ísť dnu o šiestej. O piatej zatvoria, do šiestej povyháňajú ľudí a potom môžeme ísť dnu. Išli sme nazad k okienku sa na to spýtať a pani nám to potvrdila, ale že tie lístky začnú predávať až po tej šiestej. Tešili sme sa ako malé deti, aj keď sme tomu stále nerozumeli. Keďže sme mali asi hodinu a pol času, a aj naše bruchá sa už pomaly začali zas ozývať, išli sme sa najesť. Kúsok pred areálom sme videli menší podnik, a keďže sme nemali chuť nič hľadať, tak sme sa vybrali rovno tam. Vypýtali sme si niečo typické pre túto oblasť a chlap nás s veľkou radosťou obslúžil. Už si ani za svet nespomeniem, ako sa to volalo, ale chutilo to výborne. Kuracie mäso, zelenina, nejaká štipľavá omáčka, ryža, placky, guacamole a nejaká mexická limonáda, nebolo čo riešiť.
S plnými bruchami sme sa vracali nazad. Šesť hodín odbilo, areál bol vyprázdnený a lístky začali naozaj predávať. Aké by to bolo, keby sa niečo zas nepokazilo. Okienko, v ktorom mali terminál bolo zatvorene a dalo sa platiť len cash. Samozrejme sme toľko peso nemali a doláre nebrali. Zas sa nám oči pretočili dokola a kolená podlomili. Čo teraz? Žiadny bankomat, žiadna zmenáreň a my sme potrebovali asi 400 peso. Ešte že čašníčka v blízkom podniku bola taká ochotná, že aj keď už mala zatvorené, predala nám jednu dolárovú kolu a nechala nás zaplatiť 30-timi dolármi a výdavok nám dala v peso. Konečne sme mali v rukách dosť peso, ktoré sme okamžite zamenili za vstupenky. Po pár krokoch sa objavila pred nami v plnej kráse, Kukulcan pyramída, hlavná hviezda celej tejto oblasti.
Nech sme rozmýšľali, koľko sme chceli, doteraz sme neprišli na ten systém, ako sme sa vlastne dostali dnu. Takže otváracie hodiny sú od deviatej do piatej. O piatej začnú vyháňať všetkých turistov a o šiestej začnú púšťať znova, len o tom asi nikto nevie. Vstupné bolo ešte nižšie, ako v normálny čas a okrem nás tu s nami bolo možno ďalších 5 ľudí. Takže ešte za menej peňazí sme mali takú súkromnú VIP prehliadku, bez tlačenice, bez turistov. Po nejakej chvíli sa k nám pripojil aj strážnik a s veľkou ochotou zodpovedal každú jednu otázku, čo sme mali. Plus sme ešte dostali aj free lekciu z histórie a celý kopec zaujímavostí, čo ani v knihách človek nenájde. Asi najviac ma zaujalo, keď nám na akomsi štadióne vysvetloval, že sa vlastne súťažilo na život a na smrť. Každý tým mal svojho kapitána, presne ako dnes, akurát že po zápase skončil jeden kapitán o hlavu kratší, a nebol to ten porazený. Vraj to bola česť. Asi jediný šport, kde tí porazení boli štastnejší. Neviem či by Messi s Ronaldom hrali ako draci, keby ich po zápase čakal klát a dobre nabrúsená sekera.
O nejakej ôsmej nám už naznačil, že by sme sa mali pomaly poberať. Ani neviem, ako tie dve hodiny ušli. Pobrali sme sa teda k autu a spokojní, že sme sa nakoniec predsa len dostali dnu, sme sa vybrali na cestu nazad. Ani neviem prečo sme nešli tou istou cestou, ako sme prišli, ale cez také krka háje ako vtedy, som hádam ešte ani nešiel. Navigácia nám urobila dosť kvalitnú prehliadku. Keby v požičovni videli, po akých cestách sme išli, aj vlasy by si vytrhali. Cez deň by to bola asi zaujímavá jazda, ale v noci, keď človek nevidí ani na krok, to bolo dosť nebezpečné. Nikdy neviete, kde vám čo vybehne do cesty, a pri pár výmoľoch, ktoré som presne trafil som mal pocit, že tu asi aj auto rozbijem. Občas sme sa cítili ako v nejakom béčkovom americkom horore. Taký kameň nám spadol zo srdca, keď sme sa konečne dostali na hlavnú cestu, že to muselo byť až na Slovensku počuť. Cesta do Playa del Carmen už ušla a po chvíli sme vysadili Katku s Matúšom pred ich hotelom a pokračovali k nám do Cancúnu. Do postele sme padli ako podťatí.
Na druhý deň ráno sme museli vrátiť auto, nakúpili sme suveníry, vyskúšali niečo ďalšie z mexickej kuchyne a vrátili sa nazad. Žiadne plány, len leňošenie na pláži a oddych. Po včerajšku aj padol vhod. Opäť som sa v mori vybesnil a keďže aj oblaky niekam zmizli, mohli sme ešte aj nejaký bronz nachytať. Vybláznili sme sa vo vlnách, na striedačku sme sa chodili vydýchať do menšieho bazéna nad barom a nazad vĺn.
Večer nás čakala ešte jedna zaujímavosť, púšťanie čerstvo vyliahnutých korytnačiek do mora. Na recepcii sme videli oznam, že v ten večer, okolo desiatej, máme prísť na pláž a môžeme ich vypustiť do mora. Nemohli sme si to nechať ujsť. Po tej desiatej a po krátkom čakaní sa objavil chlap aj s prepravkou plnou maličkých korytnačiek. Najprv nechal každého, kto prišiel, aby sa s nimi chvíľku pohral, a potom sme sa mohli do toho pustiť. Najprv každý pekne po jednej, položil ju na piesok, kúsok od vody a pozoroval ako sa tými malými plutvičkami odtackajú do mora a potom navždy zmiznú. Keď sme videli, koľko ich tam je, tak sme začali aj plnými hrsťami ich pomaly ukladať rovno do vody.
Určite sme im o pár percent zvýšili nádej na prežitie. Aspoň tým, že sa k nim nedostali čajky. Podaktorí strávili väčšinu času ich odháňaním, my sme sa viac venovali ich vypúšťaniu. Krúžilo ich okolo nás zopár desiatok. Boli ako supy, ktoré zacítili svoju zdochlinu. Chlap z hotela nám vysvetlil, že ak by sa liahli prirodzene, väčšina z nich by sa k moru ani nedostala a tie čajky by ich požrali. Ukázal nám, že tam majú ešte ďalších asi 5 alebo 6 hniezd a zajtra budú vyberať ďalšie. To bola dobrá správa, lebo ráno mali prísť a oplatiť návštevu Katka s Matúšom. Tentoraz sme nemali v pláne žiadne výlety, len oddych na pláži a nejaký ten rum s kolou.
Ráno prišli presne, ako sme dohodli. Tentoraz nie autom, ale autobusom do Cancúnu a odtiaľ MHD-čkou. Hneď ako prvé sme navštívili blízke potraviny a nakúpili nejaké zásoby, hlavne tekuté. Hneď sme to na izbe aj namiešali a mohli sme sa ísť slniť. Tešili sa z divokej vody rovnako ako my, takže dnes tu miesto dvoch malých detí boli štyri malé deti. Vždy dobre padlo aj vypláchnuť slanú chuť v ústach niečím rumovým. Po obede sme sa dočkali aj vyberania korytnačiek. Tentoraz sme ich nepúšťali do vody, iba vyhrabávali z piesku von a ukladali do debničky. Boli z toho rovnako nadšení, ako sme boli večer predtým my. Také veľmi príjemné spestrenie dňa. Poctivo sme si ešte počkali na ďalší západ slnka a mohli sme to kúpanie na dnes zabaliť.
Večer sme si dali nejaké ďalšie mexické špeciality v hotelovej reštike a tentoraz aj s tequilou. Samozrejme jedlo bolo výborné. Tequilu veľmi nemusím, ale aké by to bolo, navštíviť Mexiko a ani neokoštovať. Pred odchodom sme dali aj do druhej nohy a mohli sme sa pomaly pobrať. Na izbe sa nám už chladil rumík a keďže toto bol náš posledný večer v Mexiku a na druhý deň sme odlietali nazad do USA, nemali sme v pláne ho brať so sebou. Nebývali sme v all inclusive hoteli, takže nebol problém návštevu prepašovať na izbu, žiadne náramky alebo také niečo, a keďže aj postele tu boli obrovské, ani s prenocovaním nebol žiadny problém. Či už to bol rum, alebo únava po celom dni na slnku, vykapali sme ako také muchy. Na ďalší deň nám to letelo až okolo druhej poobede, takže sme si nemuseli ani so vstavaním robiť problémy. Dokonca sme sa ráno ešte stihli aj párkrát hodiť do vĺn. Nebudem klamať, dosť ťažko sa nám lúčilo s týmto úžasným miestom. Odviezli sme sa MHD-čkou na autobusku do Cancúnu, rozlúčili sa s Katkou a Matúšom, oni nasadli na svoj autobus nazad do Playa del Carmen a pokračovali ešte v dovolenkovaní, my sme nasadli na náš autobus, smer letisko a čakali nás posledné dva týždne tohto úžasného tripu.
V ďalšej časti strávime pár dni v Orlande.
Viac fotiek z Mexika TU.
