Cesta okolo Ameriky za 80 dní - 16.časť – Miami

Autor: Matej Šimon | 18.7.2016 o 18:35 | (upravené 20.7.2016 o 18:20) Karma článku: 10,29 | Prečítané:  8184x

Putovanie naprieč Spojenými štátmi, Kanadou a Mexikom. Spomienky na najúžasnejšie dobrodružstvo nášho života

New Orleans sa s nami rozlúčilo poriadnou búrkou. Stierače išli na plné obrátky a aj napriek tomu som toho veľa nevidel. V ten večer sme opäť spali v hoteli Wal-Mart, kúsok za mestom, už niekde v štáte Mississippi. Ráno sme sa zobudili do krásneho slnečného dňa, skoro bez jediného obláčika. Kúsok sme sa ešte previezli cez Mississippi, kúsok cez Alabamu, až nás napokon privítal slnečný štát, Florida. Uvítanie, ako sme si predstavovali. Veľké odpočívadlo s návštevníckym centrom, s wifinou, množstvom letákov, s ochotným personálom a samozrejme veľkou tabulou s nápisom "Welcome to Florida".

Dali sme si rýchle raňajky, kávu, porobili zopár fotiek a pobrali sa ďalej. Vedeli sme síce, že sa dnes ešte do Miami nedostaneme, ale aj tak sa sme nechceli veľmi zdržiavať. Aj keď sa nás navigácia silou mocou stále snažila navigovať cez Jacksonville, my sme išli smerom na Tampu. Nebolo to rýchlejšie, ale vedeli sme, že cez Jacksonville pôjdeme nazad, tak sme nechceli ísť dvakrát tou istou cestou, nech toho vidíme viac. V ten deň sme sa dostali niekam za Tampu, a ako inak, opäť Wal-Mart. Do Miami nám chýbalo len zopár hodín, ale po ceste sme mali Everglades NP, tak nám nedalo nezastaviť sa pár krát po ceste.

Nechcel by som sa tu motať bez auta. Hneď prvé odpočívadlo a kopec aligátorov. Zaujímavý pohľad, vidieť ich niekde mimo ohrady, odkiaľ nemôžu ujsť, vo voľnej prírode, kde môžu ísť, kam chcú. Chvíľu sme sa pomotali, pofotili a pokračovali ďalej. Do Miami sme dorazili niekedy poobede. Tentoraz sme mali booknutý hotel, takže hneď ako prvú vec sme sa išli ubytovať, dať si poriadnu sprchu a na chvíľku sa natiahnuť v normálnej posteli. Hotelík priamo v Miami Beach, nie síce South Miami Beach ale kúsoček odtiaľ. Nepatril k tým luxusným, ale pre nás bol akurát. Asi dve minúty peši od pláže, s klimatizáciou, vlastnou kúpeľnou a hlavne free parkoviskom. Čo viac sme si mohli želať. Dali sa nájsť v podobnej cene hotely aj priamo na South Beach, ale žiadny nemal parkovanie v cene, len tie mimo nášho rozpočtu. Na ulici parkovanie skoro nemožné, v garážach  drahé, takže hlavne preto sme si vybrali tento hotel. Ak by išlo o jeden deň, šlak to traf, ale za 5 dní parkovania by sme zaplatili asi viac ako sme zaplatili za naše ubytovanie.

Aj keď poriadne unavení, nedalo nám, aby sme si aspoň nohy nenamočili v oceáne ešte dnes. Bolo už po západe slnka, na pláži skoro nikoho. Roztiahli sme deku a aspoň na pol hodinku sme sa vyváľali. Pozitívna vec bola, že voda bola podstatne teplejšia, ako v Los Angeles. Tam sme boli o mesiac skôr, a voda bola úplne ľadová, tak som mal aj trochu strach, ako to bude tu, ale po prvom zaborení nôh do Atlantiku všetky obavy opadli. Voda bola perfektná, neporovnateľná s tou v LA. Priateľka sa už nevedela dočkať zajtrajšieho slnenia a kúpania.

Ráno sme sa veľmi z postele neponáhľali, veď sme mali konečne jeden z mála dní, že sme nikam nemuseli. V kľude sme sa najedli, nachystali veci na pláž a vyrazili chytať bronz. Aj keď sa priznám, že nie som najväčším fanúšikom celodenného škvarenia sa na slnku, dobre padol takýto deň ničnerobenia a oddychu.

South Miami Beach nesklamala. Je presne taká, ako ju ukazujú v televízii. Široká piesočná pláž s jemným pieskom, čistá, priehľadná voda, palmy, luxusné hotely na každom kroku. Perfektné miesto na oddych a relax, ak si to človek môže dovoliť. Ani sa nečudujem celebritám, že sa sem chodia pretŕčať. Škoda, že sme nikoho nestretli. Bulvár je vždy plný sexi krások, ktoré tu vystavujú svoje telá paparazom.

Ako vždy sa mi aj teraz podarilo prihorieť a trochu sa spáliť. Našťastie to nebolo najhoršie a na druhý deň sme mohli pokračovať. Tentoraz sa nám nechcelo iba ležať na pláži, tak sme sa rozhodli si požičať bicykle a trochu sme sa aj previezli. Rozmýšľali sme nad tým už skôr, v predošlých mestách, ale až tu sme sa k tomu konečne odhodlali. Stanice s bicyklami sú na každom kroku, takže nebol problém. Aj pri našom hoteli bola jedna. V niektorých mestách sa za prvú polhodinu neplatí, takže ak vrátite bike do hociktorej stanice do pol hodiny, neplatíte nič. Tu to tak nanešťastie nefungovalo, ale zas to neboli nejaké horibilné sumy, pár dolárov. Takže miesto MHD-čky sme sa odviezli na pláž na bikoch. Cyklo chodníky nemali všade, takže sme museli kus aj v premávke. Nešli sme hneď priamo na pláž, ale sme sa trochu aj povozili a úmyselne poblúdili po meste.

Pomotali sme sa v art-deco uličkách plných reštaurácii, barov, obchodíkov so všetkým možným. Večer je to tu napráskané zábavychtivým národom, teraz doobeda tu bolo vidno len zopár jedincov.

Zvyšok dna už prebiehal v podobnom režime, ako ten predošlí. Veget na pláži, chytanie bronzu a chladenie sa vo vode. Priateľka by vydržala asi aj mesiac. Nazad sme si opäť zobrali biky a odpedálovali si to nazad na hotel. Zas sme padli do postele ako podťatí. Človek by ani nepovedal, ako také ničnerobenie dokáže unaviť.

Na tretí deň sme si urobili trochu zmenu a išli sme sa kúpať do Key Biscayne. Prvý krát sme sa ocitli aj v centre Miami. Taká americká klasika, mrakodrapy a betón.

Po vyše dvoch mesiacoch v Amerike sa nad nimi už ani nezamýšľate, už dávno prestali byť zaujímavé. Key Biscayne je malý ostrov južne od Miami Beach. Kúpanie tu bolo menej masové, také kľudnejšie. Pláž je menšia a hlavne hneď za ňou nevytŕčajú obrovské hotely, iba palmy.

Tentoraz sme neboli cely deň, iba pár hodín. Išli sme aj trochu do mesta. Hneď za mostom z Biscayne sa nachádza vila Vizcaya. Priateľka to vyčítala z nejakého prospektu, čo sme mali o Amerike. Obrovská vila postavená v talianskom štýle s nádhernými záhradami. Tak sme rozmýšľali, že by sme sa išli pozrieť, keď už sme boli kúsok odtiaľ. Nápad to nebol zlý, ale 18 dolárov vstupné za osobu, na prehliadku domu o ktorom som v živote predtým nepočul, sa nám zdalo veľa. Bol ešte jeden dôvod, prečo chcela ísť priateľka sem, do tejto oblasti. Tým hlavným dôvodom bolo, že tu má dom aj speváčka Madonna. Vedela len ulicu, takže sme sa hodnú chvíľu len motali, a tipovali, ktorý by asi mohol byť jej. Nakoniec sa jej podarilo nájsť v tej brožúrke číslo domu. Podľa toho sme konečne vedeli, ktorý dom to je. Teda za ktorou vysokou bránou ten dom je, lebo poza tu bránu nebolo vidno skoro nič. Ale bola spokojná, videla Madonin dom. Odtiaľto sme sa už len tak bezcieľne vozili. Pozreli sme si malú Havanu, downtown a vrátili sme sa nazad na hotel.

Na ďalší deň nás čakalo ďalšie slnenie a kúpanie. Tentoraz sme išli na Haulover Beach, čo je pár kilometrov severne od Miami Beach. Dôvod, prečo sme išli práve sem bol jednoduchý, chceli sme vyskúšať nuda pláž.

Keďže ani jeden z nás nie je žiadny veľký exhibicionista, chvíľku trvalo, kým sme sa rozhodli, že sem pôjdeme. Mali sme to naplánované, už keď sme boli na Slovensku, ale čím sme boli bližšie, tým sme viac rozmýšľali, či tam pôjdeme alebo nie. Nakoniec sme si ale povedali, že nás tu nikto nepozná a išli sme. Chvíľku trvalo, kým sme zhodili plavky, ale nakoniec sme sa ani nezdali, a už sme tam ležali nahí. Na začiatku dosť divný pocit, byť nahý pred toľkými ľuďmi, ale po chvíľke to prešlo a mohli sme si v pokoji opaľovať aj časti, ktoré slnečné lúče nikdy v živote nevideli. Na moje prekvapenie, tu bolo aj dosť veľa ľudí približne v našom veku, čo som na iných nuda plážach, cez ktoré sme občas zablúdili v chorvátsku alebo francúzsku veľmi nevídal. Natieral som sa síce poriadne, ale zadok mi prihorel a očervenel aj tak, a poriadne. Sedenie nebolo na najbližších pár dní až taká prijemná činnosť, ako zvykla. Večer sme si išli sadnúť na drink a trochu nasať atmosféru do centra. Po asi pol hodinke blúdenia uličkami, som hľadanie parkovania v úplnom centre vzdal a zaparkoval kúsok ďalej. Aspoň sme si dali aj romantickú večernú prechádzku. Bary a reštaurácie boli preplnené skoro všetky a ľudia popíjali, zabávali sa, dovolenkovali. Asi na každom stole mali ľudia obrovské poháre plné miešaných drinkov všetkých možných farieb od výmyslu sveta. Slinky sa nám zbiehali a pozerali sme na ne ako potkan na kukuricu. Motali sme sa ešte chvíľu uličkami, obzerali si jeden bar za druhým, rozmýšľali kam zasadneme. Priebežne sme checkovali aj ceny, a keď sme videli, koľko stoja tie masívne drinky, veľmi rýchlo sme si museli nechať zájsť chuť. 50 – 60 dolárov bolo dosť. Začali sme sa teda obzerať po niečom v našej cenovej kategórii. Nakoniec sme predsa len zasadli do nejakého podniku, objednali si drinčíky a relaxovali. Nedalo sa to absolútne porovnať z new orleánskym hurikánom, ani veľkosť, ani chuť, ani cena. Každý sme si dali niečo nové, niečo, čo sme nepoznali, zaexperimentovali sme. Občas sa zadarí a natrafíte na niečo super, ale občas nie, a to bol aj náš prípad. Na obrázku vyzerali fajn, aj zloženie znelo zaujímavo, len ten výsledok nebola žiadna výhra. Čo už. Chvíľku sme posedeli, cuckali naše drinky za 15 dolárov a okolo polnoci sme sa vrátili unavení nazad.

Na ďalší deň nás čakal posledný deň v Miami a to sme mali v pláne výlet do Key West, posledného ostrova v súostroví Florida Keys, najjužnejšieho bodu USA. Počasie sa pokazilo, zatiahlo sa a skoro celú cestu nám pršalo, takže z asi štvorhodinovej cesty po ďalšej scenic road, Overseas Road, sme veľa nemali. Išli sme tam hlavne kvôli tej ceste, a kvôli najjužnejšiemu bodu USA. Nevedel som, kde presne bude, tak som len podľa pohľadu na mapu usúdil, že to musí byť niekde vo Fort Zachary Taylor Park. Prišli sme tam, zaplatili za parkovanie, a keďže sa počasie trochu umúdrilo, zobrali sme aj veci na pláž. Až na pláži, v obchode so suvenírmi sme zistili, že ten najjužnejší bod nie je tu, ale kúsok vedľa v meste. Dala nám aj mapku, tak už sme to minúť nemohli. Neponáhľali sme sa, tak sme sa rozložili na pláži, že sa ideme kúpať. Počasie vydržalo asi 10 minút, kým nás vietor a dážď nevyhnali aj s ostatnými turistami preč. Nemalo význam tu zostať, tak sme išli hľadať ten bod. S mapkou sme to už našli v pohode. Cestou tam sme ešte úplnou náhodou narazili aj na dom Ernesta Hemingwaya. Po Havane bol toto už jeho druhý dom, čo sme videli. Chlap vedel, kde si vyberať nehnuteľnosti. Počkali sme v aute, kým doprší a išli sme sa cvaknúť. 90 míľ na Kubu, bližšie ako do Miami.

Ešte sme sa povozili po meste a vydali sa nazad. Chvíľku pršalo, chvíľku svietilo slnko a takto sa to striedalo celú cestu. Do Miami sme prišli už potme, tak sme si mohli pozrieť downtown aj vysvietený.

Na ďalšie ráno sme sa už balili a čakala nás cesta na letisko do Fort Lauderdale, odkiaľ nám to letelo okolo pol druhej do mexického Cancúnu. Z hotela sme to mali na letisko menej ako hodinku, takže bez žiadneho naháňania sme v kľude absolvovali cestu na parkovisko, kde sme nechali auto a shuttle bus nás odviezol pekne až k terminálu, kde začínala ďalšia zaujímavá etapa nášho tripu.

 

 

V ďalšej časti si pozrieme Cancún, pyramídy v Chitzen Itza a v Cobe.

 

 

Viac fotiek z Miami TU

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?