Cesta okolo Ameriky za 80 dní - 15.časť – Dallas a New Orleans

Autor: Matej Šimon | 31.5.2016 o 9:33 | Karma článku: 3,36 | Prečítané:  906x

Putovanie naprieč Spojenými štátmi, Kanadou a Mexikom. Spomienky na najúžasnejšie dobrodružstvo nášho života

Vo White Sands sme strávili o niečo viac času, ako sme plánovali. Chceli sme byť len dve, tri hodinky, nakoľko nás ešte čakal presun do Lubbocku v Texase. Tu sme už mali dohodnuté stretnutie s priateľkinou spolužiačkou zo strednej. Človek mieni, pánboh mení. Jednoducho sme sa nevedeli len tak odtrhnúť a odísť. Nakoniec sme predsa len zamávali bielim pieskom na rozlúčku a pobrali sa ďalej, smer Texas. Cestou nás ešte čakala jedna menšia zastávka, Roswell v Novom Mexiku. Hlavné mesto ufónov asi na celom svete. Keďže už bolo dosť veľa hodín, všetko bolo pozatvárané, a ani my sme nechceli prísť do Lubbocku úplne neskoro, Roswellom sme len tak preleteli. Postáli sme asi na pol hoďku, porobili zopár fotiek a pokračovali.

Do Lubbocku sme dorazili už po tme, ale našťastie Kristy ešte nespala. Toto bolo prvý krát, čo sa baby videli od strednej, takže bolo o čom hovoriť. Najväčší úspech mali asi cestovateľské zážitky. Zoznámili sme sa aj s jej manželom, Rayom, kvôli ktorého práci sa museli presťahovať zo San Francisca do Lubbocku. Dvakrát nadšená z tohoto miesta nebola a keby mohla, v momente by odtiaľ utekala nazad do Kalifornie. Vedeli by sme kecať aj do rána, ale aj oni, aj my sme museli na druhý deň cestovať. Ich čakal balónový festival niekde v Novom Mexiku, nás presun do Dallasu. Ako poriadna hostiteľka nás Kristy ešte nabalila na druhý deň sandwichmi na cestu. Aj keď sme sa jej sa snažili povedať, aby si nerobila starosti, nedala si povedať a ráno sme odtiaľ odchádzali s plnou taškou proviantu.

Do Dallasu to bola asi 5 – 6 hodinová cesta, ale tentoraz sme mali stanovenú presnú hodinu, kedy sme tam museli byť, lebo o ôsmej nám začínal basketbalový zápas. Prišli sme ako tak načas, lebo sa nám ešte aj podarilo poblúdiť, alebo lepšie povedané ísť do inej haly, ako sme mali. Chvíľku trvalo, kým sme si uvedomili, že sme na zlom mieste. Už to, že nikde nebolo ani nohy, mal byť znak toho, že sme zle, ale aj napriek tomu, sme sa tam stále motali a dúfali, že sme predsa len na správnom mieste. Až keď sme sa konečne odhodlali spýtať niekoho na ulici, sme si boli istí, že sme na zlom mieste. Rýchlo nazad k autu, prejsť na druhý koniec, nájsť rýchlo parkovanie. Tentoraz sme sa hneď spýtali, či sme dobre. Našťastie sme boli. Ešte sme aj utekať museli, ale stihli sme to. Síce sa už hrala asi nejaká druha minúta, ale boli sme tam a to bolo hlavné. V tom čase sa ešte NBA nehrala, takže sme si pozreli len predsezónny, prípravný zápas medzi domácimi Dallas Mavericks a Oklahoma City Thunders.

Nie som nejaký veľký fanúšik basketbalu, takže mi bolo úplne jedno, že to bol len prípravný zápas. 20 dolárov bola super cena a bolo to asi najmenej, čo sme dali za nejaký šport tu v Amerike. Postupne sa aj hala zaplnila, ale bolo cítiť, že je to len príprava. Žiadne veľké fandenie, občas to tam po nejakom smeči trochu zahučalo a to bolo celé. Jediný hráč za domácich, čo mi jeho meno niečo hovorilo bol Dirk Nowitzki a ten ani nehral, len sedel pri čiare, za hostí Kevin Durant. Už ani neviem, kto vyhral, ale myslím že hostia. Po zápase sme sa ešte cvakli na palubovke a mohli sme ísť. Pri odchode sme chytili riadnu búrku, dozvuky tropickej búrky, čo prechádzala Texasom. Na parkovisko sme to mali asi 5 minút pešo. Taký silný vietor som ešte nezažil. Unášal po uliciach všetko, čo nebolo schované alebo priviazané. Tvár nám bičovali prach a kamienky a občas to aj pekne zabolelo. Stihli sme prísť pred vchod do nejakého hotela, keď sa spustil riadny lejak. 10 sekúnd a boli by sme do nitky premokli. K autu sme to mali možno ešte dve minútky, ale dúfali sme, že to rýchlo prejde. Po asi pol hodine to trošku ustalo, tak sme sa rozhodli, že ideme. Už sa nám nechcelo viac čakať. Pri neustálom blýskaní sa a za zvuku hrmenia sme utekali ako o život k autu. Boli to ozaj len dve minútky, a to už ani nepršalo, ako na začiatku, ale aj tak sme do nitky premokli. Nevadí, konečne sme boli v aute a mohli sme ísť opäť do hotelu Wal-Mart. Naplno pustené stierače mali čo robiť, aby som aspoň trochu videl na cestu. Našťastie sme to nemali ďaleko. Prezliekli sme mokré veci, prevesili ich na zadnom sedadle a zaspali ako drevá. Ani neviem kedy v noci prestalo pršať.

Ráno bolo ešte pekne pod mrakom, ale aspoň ho nešľahalo ako včera. V Dallase sme toho nemali veľa v pláne, bol opäť jeden z tých prejazdových bodov. Ako prvé sme si naplánovali Dealey Plaza, mieste kde bol spáchaný atentát na Kennedyho.

Obyčajná ulička, s dvomi x-kami namaľovanými na ceste, miesta kde Kennedyho zasiahli. V pozadí budova, odkiaľ mal Oswald zo šiesteho poschodia údajne strieľať, plus nespočetne veľa tabuliek po okolí, z rôznymi popismi a dobovými fotkami. Z miesta, odkiaľ sa strieľalo, samozrejme urobili múzeum aj s figurínami, aby si to celé mohol človek ľahšie predstaviť. Chvíľku sme sa tu pomotali, pofotili a pobrali sme sa ďalej. Len tak bezcieľne sme sa ešte pár hodín motali po downtowne.

Dallas nás nejako veľmi nenadchol, ale ešte nás čakala čerešnička na torte, návšteva svetoznámeho Southfork Ranchu. Nenachádza sa na nijakej pustine, ako v seriály, ale v normálne zastavanej štvrti kúsok od centra mesta. Prehliadka začínala vo visitor centre, kde sme si kúpili vstupenky, nasadili nás na vlečku traktora a odviezli k baráku. Samozrejme na nás čakala sprievodkyňa, ktorá nám to celé poukazovala, pridala množstvo zaujímavosti a príbehov a nakoniec nás len tak vypustila, aby sme sa pomotali aj sami po okolí.

Z vonka to vyzerá presne ako zo seriálu, z vnútra úplne inak. Asi preto, že všetko, čo sa dialo vo vnútri, sa natáčalo v štúdiách v Los Angeles. Sem prišli len na pár týždňov v lete porobiť všetky exteriérové zábery a potom pekne nazad do LA.

Ak by mal niekto záujem, dá sa to tu aj prenajať na súkromné akcie. V čase, keď sme tam boli, pravé pripravovali svadbu. Nakúpili sme ešte zopár suvenírov a pomaly sme sa poberali ďalej. Po Southforku nás čakala ešte jedna vec, na ktorú som sa poriadne tešil, poriadny texaský steak. Od Raya a Kristy sme dostali odporúčanie na steak house v Dallase, tak sme ho išli otestovať. Vyzeralo to tam presne ako v amerických filmoch. Na stenách plno loveckých trofejí, sem tam sa mihla aj zástava Texasu a telke americký futbal. Dal som si ten najväčší, čo tam mali, 22 uncový kusisko mäsa. 600 gramový kúsok plus kopa zemiakov plus obloha. Mal som čo robiť, ale úspešne som ho zvládol. Priateľka nebola pažravá ako ja a dala si normálnu veľkosť. Môžem čestne prehlásiť, že to bol najlepší steak, aký som kedy jedol. Treba Američanom uznať, vedia ako si naplniť črevo. Asi zato sú na prvom mieste na svete, čo sa obezity týka.

Na druhý deň nás čakal celodenný presun do New Orleans, asi 10 hodinová cesta.  Dúfali sme, že všade po ceste budeme vidieť tie pumpy na ťažbu ropy. Už za Dallasom ich veľa nebolo, aspoň nie tou cestou, akou sme išli my. To skôr západný Texas je ich plný, a ten sme prešli po tme, tak sme sa museli uspokojiť s tými pár pumpami, čo sme zazreli v Novom Mexiku. Táto východná časť Texasu sa nepodobá tej západnej absolútne v ničom, tu to bola samá zeleň, stromy, rieky, presný opak pustatiny na západe. Naschvál sme nešli diaľnicou, ale chceli sme si pozrieť texasské dedinky a mestečká. Prechádzali sme okolo obrovských ranchov plných kráv, aj cez dedinky s pár domčekmi. Bola to síce dlhšia, ale podstatne zaujímavejšia cesta ako po diaľnici.

Louisiana nás privítala krásnym slnečným počasím. Na Amerike sa mi strašne páčilo, že po prechode do každého štátu, je buď hneď, alebo najviac po pár kilometroch návštevnícke centrum, kde sa nachádza niekto vždy ochotný vám pomôcť, poradiť a aj správne vás nasmerovať, ak to potrebujete. Vždy tam majú kopu letákov, takže ak len tak prechádzate a nemáte nič na pláne, veľmi ľahko si viete aj takto na poslednú chvíľu niečo nájsť. Sú robené formou odpočívadiel, takže aj oddýchnuť a posedieť si viete a popritom sa vždy aj niečo nové dozviete. Čo by som niektorým vytkol, je neprítomnosť uvítacích tabúl. Tabule typu Welcome to Texas alebo Welcome to Louisiana by mohli byť vo všetkých takýchto uvítacích centrách. Väčšinou sú popri ceste hneď za hranicou, ale z auta za jazdy sa ťažko fotia a postáť pri nich na diaľnici sa nesmie. Ale to bol asi len náš problém, že sme chceli fotku s tabulou štátu, kam sme prišli.

Do New Orleans sme dorazili ešte v ten večer. Opäť sme nemali booknuté žiadne ubytko, tak navigácia bola nastavená na centrum mesta. Pôvodne sme uvažovali, že hneď ako dorazíme do mesta, nájdeme najbližší Wal-Mart a pôjdeme spať, veď už bolo pomaly desať večer. Ako sme autom prechádzali preplnenými uličkami vo French Quarter, a podotýkam, že bol pondelok, hneď sme si to rozmysleli.

Boli sme trochu naivný, keď sme si mysleli, že zaparkujeme zadarmo v nejakej z mnohých jednosmeriek a asi po pol hodine krúženia koľ dokola nás to aj prešlo a poctivo sme to odparkovali na platenom parkovisku na nábreží. Kúsok sme sa prešli a už sme boli aj my v dave zábavy chtivých ľudí. Na rozdiel od Vegas, kde to boli väčšinou mladí ľudia, tu sa motali ulicami všetky vekové kategórie, od teenagerov až po dôchodcov. Uvoľnená atmosféra, podniky so živou hudbou na každom kroku, či už to bol jazz alebo rock, ale aj všakovakí  pouličný muzikanti dotvárali neuveriteľnú atmosféru tohto miesta. Ani neviem dokedy sme brázdili Bourbon a Royal street, ale zaspávali sme poriadne unavení. Ráno sme navštívili City Park aj s múzeom umenia. Lepšie povedané vo vnútri sme neboli, len sme sa pomotali a posedeli v parku prešpikovanom množstvom sôch a iných umeleckých diel. Opäť sa raz potvrdilo, že modernému umeniu sa prd rozumiem. Zopár ich bolo celkom pekných a zaujímavých ale niektoré mi pripadali len ako poohýbane roxory poprivarované dokopy. Neviem či by som 5 metrový zatvárací špendlík nazval umením, ale budiš. A podobných skvostov tam bolo plno.

Po tejto kultúrnej vložke sme sa opäť vrátili do francúzskej štvrte. Začali sme neskorými raňajkami v Cafe du Monde, kde sme si pochutili na ich typických Beignets, čo je niečo ako naše šišky poriadne pocukrované práškovým cukrom. Energiu sme doplnili poriadne, mohli sme sa ísť motať ďalej. Hneď cez cestu je Jackson Square aj so St. Louis Cathedral.

Kúsok od námestia sa nachádza French Market, taká normálna tržnica, plno stánkov s jedlom, handrami a suvenírmi. Hneď sme pokúpili magnetky, aby sme náhodou nezabudli, plus zopár iných sprostostí. Na výber toho bolo požehnane, Číňania mali bohatý sortiment. Odtiaľ sme sa pomaly presunuli nazad do uličiek a len tak sa bezcieľne motali.

Prechádzať uličkami vo French Quarter má zvláštne čaro, ako by sme sa preniesli do 19. storočia.  História tu na vás dýcha z každého rohu. Bolo zaujímavé vidieť, že sa im tu podarilo zachovať budovy v pôvodnom stave, aj keď niektoré vyzerali, ako by sa mali na ďalší deň zrútiť. Keďže sa im tu pomaly blížil Halloween, zopár domov už bolo aj kvalitne vyzdobených. Ani neviem ako, ale premotali sme sa tu skoro celý deň. Dali sme si chvíľku oddych v Armstrongovom parku a vybrali sa na ďalšiu koštovku domácich špecialít. Zasadli sme do jedného z mnoho podnikov, čo toto miesto ponúka, opäť na odporúčanie Raya s Kristy a dali sme si Gumbo a Po boy. Polievka z morských plodov s ryžou, a Po boy je plnený sandwich opäť s morskými potvorami. Výborné a môžem len a len odporučiť. Vlastne si ani nepamätám, že by sme jedli niečo, čo by nám nechutilo. Dobrú večeru treba aj niečím poriadnym spláchnuť, a čo je typickejšie pre New Orleans ako Hurikán. A kde inde ako v mieste svojho vzniku, v podniku Pat O'Brien's. Je to sladký, rumový drink s ovocným džúsom, kúskami ovocia. Je asi paradox, že najznámejší nápoj v New Orleans sa volá ako prírodný živel, ktorý každoročne kvári toto mesto a v 2005 ho skoro úplne vytopil.

Musím uznať, hurikán nás dosť prekvapil. Po predošlých skúsenostiach som očakával decový pohár plný ľadu a malinovky, s dvoma kvapkami rumu a samozrejme drahší ako polliterka v obchode. Presný opak bol pravda. Pohár bol na takýto drink poriadny, minimum ľadu a rumu dostatok, že priateľke úplne stačil jeden a už sa jej jazyk trochu motal. A za myslím 12 dolárov nebolo čo riešiť. Cena je o 3 doláre vyššia, ale keď vrátite pohár, vrátia vám ich, ak nie, môžete si ho zobrať ako suvenír. Vo Vegas sme mali za 20 dolárov polovičný drink a alkohol ani nebolo cítiť. Ako zodpovedný vodič, ktorý ešte v ten večer musel šoférovať, som si samozrejme musel dať len virgin hurikán, ale nedalo mi a pár krát som si cucol z priateľkinho. A veru mal grády.

Chvíľku sme posedeli, dopili a išli sa ešte naposledy prejsť po Burbon street. Prechádzka dlho netrvala, lebo ju veľmi rýchlo prerušila ďalšia poriadna búrka. Síce nie až taká ako v Dallase, ale aj tak ho šľahalo poriadne. Tentoraz sme vystihli asi 5 minútové okno, kedy sa to na chvíľku ukľudnilo  a bez rozmýšľania sme šprintovali k autu. Pršať opäť začalo až keď sme sedeli vo vnútri. Pár sekúnd a zas by sme zmokli ako myši.

Unavení, nachodení, dobre najedení a priateľka aj trošku v dobrej hurikánovej náladičke sme dali do navigácie náš ďalší cieľ, floridské Miami, a mohli sme sa vydať na ďalšiu dvojdňovú cestu. Úprimne poviem, New Orleans nás oboch veľmi pozitívne prekvapilo. Pôvodne to mal byť  len ďalší prejazdový bod, len ďalšia magnetka, ďalší zárez na zozname navštívených miest, ale odchádzali sme odtiaľ s úplne inými pocitmi, ako sme počítali. Aj keď sme dokopy okrem French Quarter nič nevideli, zanechalo toto miesto v nás dosť hlbokú stopu a zapísalo sa na zoznam miest, čo by sme si určite chceli pozrieť znova. Ak by som mal ísť na víkendovú párty a mal si vybrať medzi New Orleans a Las Vegas, určite by som dal prednosť New Orleans pred predraženým mestom bez duše ako je Vegas. A keby sa dalo, rovno na Mardi Gras. A tentoraz bez auta.

 

V ďalšej časti si pozrieme Miami

 

Viac fotiek z Dallasu a New Orleans TU

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?