Cesta okolo Ameriky za 80 dní - 14.časť – Grand Canyon a okolie

Autor: Matej Šimon | 4.5.2016 o 5:59 | (upravené 4.5.2016 o 18:48) Karma článku: 11,25 | Prečítané:  4157x

Putovanie naprieč Spojenými štátmi, Kanadou a Mexikom. Spomienky na najúžasnejšie dobrodružstvo nášho života.

Grand Canyon bol jedným z miest, na ktoré sme sa tešili asi najviac a asi aj preto cesta z Hoover Dam ubehla ako voda. Je to síce len asi 4 hodiny cesty, ale tým, že sme si dali dosť na čas so suvenírmi vo Vegas a ani od priehrady sme sa veľmi neponáhľali, do kempu sme prišli už po západe slnka a skoro po tme. Bol to v celku jednoduchý kemp v štýle Flintstonovcov. Asi prvý krát som túto noc zažil, že počas dňa sme odpadávali od tepla a v noci sme sa drkotali ako osiky a mrzli. 

Ráno sme vstali čo najskôr, aby sme toho stihli čo najviac. Zbalili sme stan, dali si rýchle raňajky a behom chvíle sme už boli v národnom parku. Auto sme odparkovali vo Visitor Centre, kde nás vždy ochotní rangeri  zásobili potrebnými informáciami, dobrými radami a samozrejme varovaniami. Každoročne zomrú v kaňone turisti, ktorí precenia svoje sily a schopnosti, tak sme pozorne počúvali, aby sme sa k nim nepridali. Na veľkej mape pred centrom sme si vybrali jeden z mnohých trekov a celý nedočkavý sme sa konečne rozbehli na vyhliadku a konečne sme sa mohli začať kochať týmto úžasným divom prírody.

Grand Canyon vytvorila rieka Colorado. Je dlhý 446 km, široký od 500 m do 29 km, hlboký až okolo 1600 m (zdroj wikipédia). Sú to ohromujúce čísla, ktoré vás aj tak nepripravia na ten neopísateľný  pocit, keď stojíte prvý krát na úpätí tohto monštra a s otvorenými ústami len čumíte na ten kolos. Či chcete alebo nie, slová ako wau, ty brďo, ty vole sa vám samé od seba derú z úst. Samozrejme som napísal len tie publikovateľné frázy, lebo keby som napísal, čo mi ako typickému Slovákovi skutočne vyšlo z úst, je dosť možné, že by mi tento blog ani neuverejnili. Pre niekoho to je asi len veľká diera v zemi, ale my sme boli úplné očarení. A aj diera v zemi je asi trochu zavádzajúci pojem, lebo South Rim je približne v 2100 m nad morom, North Rim ešte o niečo vyššie, čiže sme vlastne vo väčšej výške ako majú naše Nízke Tatry. Človeku až nejde do hlavy, ako jedna rieka dokázala toto celé urobiť. A hlavne keď sme ju v štáte Colorado, v Rocky Mountains videli, vyzerala len ako trochu väčší potok, nie ako živel, ktorý svojou silou vytvoril Grand Canyon.

Shuttle busom sme sa odviezli k South Kaibab Trailhead. Tu sa začínal náš trek na Skeleton point. Skoro 7 míľ dlhý trek strednej náročnosti, ktorý pokračuje až úplne dolu k rieke. Nie je odporúčané absolvovať trek až k rieke a nazad počas jednodňového hiku. A hlavne nie v letných mesiacoch, lebo by to mohlo mať pre vás smrteľné následky. A pri viac ako jednodňových hikoch je treba povolenie. My sme to riskovať určite neplánovali, aj keď dostať sa až priamo k rieke znelo lákavo. Napakovali sme ruksak fľašami s vodou, nejakým proviantom a inými potrebnými vecami a mohli sme sa vrhnúť na ďalšie dobrodružstvo. Trek začínal prudkým klesaním a asi po jednej míli sme sa dostali k Ooh-Aah Pointu, miestu s dych berúcim výhľadom.

Ďalším záchytným bodom po ceste bol Cedar Ridge. Konečne miesto s pár stromami, kde sa dalo na chvíľku posedieť v tieni. Čím sme boli nižšie, tým aj teplo bolo väčšie, takže aj takýto oddych v chládku na pár minút padol dobre. Po krátkej občerstvovacej prestávke sme mohli pokračovať do cieľa nášho treku. Veľa ľudí sme po ceste nestretli, takže sme mali viac menej takú súkromnú romantickú prechádzku veľkým  kaňonom. Skeleton point je prvé miesto, odkiaľ je vidno aj stvoriteľa tohto miesta, rieku Colorado. 

Keď sme prišli na Skeleton point, videli sme tam asi 5 ľudí. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme dvoch z nich počuli rozprávať sa po slovensky. Chvíľku sme uvažovali, či sa im prihovoriť alebo nie, ale nakoniec sme si povedali prečo nie, aspoň si nebudeme musieť robiť fotky sami. Chalan odišiel do Kanady za prácou a po pár rokoch utráp tam spoznal dcéru slovenských prisťahovalcov, ktorú si zobral za ženu. Happy ending ako z hollywoodu. Chvíľku sme pokecali, porobili si fotky navzájom a opäť sme sa pobrali každý svojou cestou.  Cesta nazad bola o dosť kratšia, keďže sme už nerobili fotky každých 10 sekúnd. Celá cesta nám trvala asi 4 a pol hodiny, s prestávkami a fotením to je veľmi dobrý čas. Aj náročnosť bola o dosť jednoduchšia, ako sme predpokladali, takže takýto trek môže zvládnuť asi každý, kto má aspoň trochu kondíciu. Videli sme rodiny deťmi aj dôchodcov, čo to v pohode dali.

Autobus nás zobral nazad k autu a my sme mohli pokračovať ďalej. Na ďalší deň sme mali v pláne návštevu Antelope kaňonu, tak sme sa tam chceli dnes ešte dostať. Cestu nám komplikovali view pointy na každom kroku. Nedalo nám nepostáť a neporobiť ďalších pár záberov. Posledný po ceste je Navajo point aj so starou vyhliadkovou vežou. 

Jediná vyhliadka, odkiaľ bolo vidieť aj rieku. Počkali sme si tu na západ slnka, posledný krát sa poriadne pokochali a dali dovidenia tomuto úžasnému miestu. Pred nami bola ešte asi dvojhodinová cesta do mestečka Page. Teda aspoň mala byť dvojhodinová. Asi po hodine sme si všimli, že na nejakej križovatke Page ukazovalo iným smerom ako nám ukazuje navigácia. Išli sme ďalej podľa navigácie. Na ďalšej tabuli už bolo Page začiernené. To mal byť jasný signál otočiť sa a vrátiť sa na tú križovatku. Skontroloval som navigáciu a všetko vyzeralo v pohode. Priateľka ma nabádala, aby som to zvrtol, ale či už to bola nejaká mužská pýcha, alebo niečo iné, pokračoval som tvrdohlavo ďalej. Veď hádam nemôžu zavrieť hlavnú cestu. Asi 20 míľ pred Page sme zistili, že môžu. Zátarasy na ceste boli jasný signál, že sa ďalej nedostaneme a že sme išli hodinu zlým smerom. Neostávalo nič iné, len prehltnúť pýchu, priznať si, že som sa mýlil a otočiť to nazad. Čiže miesto o desiatej sme prišli na miesto o polnoci. Nič hrozné sa síce nestalo, ale aj tak to bola zbytočná zachádzka. Ani  neviem čo bolo potom horšie, keď priateľka po mne ticho zazerala a krútila hlavou alebo počúvanie ja som ti to hovorila a prečo ma nepočúvaš po zvyšok cesty..

Antelope Canyon sa skladá z dvoch častí, Upper a Lower Canyon.  Známejší, väčší a turistami viac navštevovaný je Upper Canyon. My sme navštívili Lower Canyon. Bol podstatne lacnejší a hlavne sa naň nebolo treba mesiac dopredu bookovat. Keďže sme presne nevedeli, kedy tu budeme, toto bola hlavná priorita. Antelope je známi vďaka obrázkom, na ktorých je vidieť ako slnečný lúč preniká cez strop do kaňonu. Ťažko sa to popisuje, ale keď dáte Antelope do Googlu, hneď podľa prvého obrázku budete vedieť, o čom hovorím. Tento jav je najlepšie vidieť cez obed, ale vtedy je aj vstupné drahšie, ťažšie sa bookujú lísty, lebo všetci by chceli ísť práve vtedy a mali sme ešte ďalšie plány cez deň, nemali sme čas čakať. Do areálu sme vstupovali medzi prvými, takže sa nám ušli lístky hneď do prvého turnusu. Žiadne bookovanie mesiac dopredu, kedy prídete, vtedy idete.  Naša skupinka nebola väčšia ako 15 ľudí, takže to ani preplnené nebolo. Sprievodcu nám robil pravý indián, ktorý poznal tento kaňon ako vlastnú dlaň.

Antelope nie je žiadne monštrum ako Grand Canyon, celá trasa mala len asi 800m a prehliadka trvala 30-40 minút, aj napriek tomu to bol úžasný zážitok. Určite obrázky profesionálnych fotografov na internete vyzerajú oveľa zaujímavejšie, ale aj tak to stálo za pozretie.

Poďakovali sme nášmu sprievodcovi a pokračovali sme k ďalšej atrakcii, čo Page ponúka, Horseshoe Bend. Zatočenie rieky Colorado v tvare konskej podkovy. Na prvé počutie asi nič zaujímavé. Toto miesto nás ale poriadne zaskočilo a prekvapilo. Z fotiek sme presne vedeli, ako to bude vyzerať, ale vôbec sme netušili, aké to bude masívne. Opäť sme len stáli s otvorenými ústami a blbým výrazom na tvári zízali na túto nádheru.

Chvíľu trvalo, kým sme sa dokázali odtrhnúť od podkovy a pokračovať ďalej. Ešte nás čakala cesta do národného parku National Bridges v Utahu. Ďalšia fascinujúca scenery road touto púštnou oblasťou. Ako vrátnik nás pár kilometrov za hranicami privítal Mexican Hat. 

Potom ešte prišla jedna menšia prekážka v podobe hory, ktorá sa nám postavila do cesty. Poľná cik-cakakovitá cesta, po ktorej sa nedalo ísť viac ako 20-tkou nás doviedla až na jej úplný vrch. Rýchlosť to bola ale ideálna, lebo sme mali dosť času užívať si pohľady na okolitú krajinu.

Konečne sme sa dostali na miesto, aby sme zistili, že všetky kempy v parku sú už plne obsadené. Našťastie tu mali pár neoficiálnych kempov kam nás nasmerovali. Poľná cesta vedúca pomedzi stromy uprostred ničoho a na jej konci niečo ako provizórny kemp s pár ohniskami. Na prvý pohlaď to tam vyzeralo dosť strašidelne. Našťastie sme tam neboli sami, ale už tam stál jeden pár asi v našich rokoch. Človek sa cíti hneď trochu bezpečnejšie, keď nie je na takomto bohom zabudnutom mieste sám. Rozložili sme po dlhej dobe stan, založili si oheň, otvorili pivko a opiekli klobásky. V ten večer bol dokonca spln, takže to bola úplná romantika.

Ráno nás zobudili naši susedia, keď sa začali baliť. Vstali sme teda aj my a išli si pozrieť tie prírodné mosty. Tak, ako nás deň predtým Horseshoe Bend pozitívne prekvapil, tak to isté sa podarilo dnes aj National Bridges, ale presne v opačnom zmysle. Tri útvary pripomínajúce most a z toho dva dosť splývajúce s pozadím, čiže ich bol problém aj zahliadnuť z diaľky. Akurát ten posledný bol vcelku fajn.

Už ani neviem prečo som toto miesto vybral, ale druhý krát by som si to rozmyslel. Aspoň počasie vyšlo a mohli sme sa prejsť po prírode. Tým, že nás to tu veľmi za srdce nechytilo, sme sa dosť rýchlo pobrali smerom k mexickému klobúku, do ďalšej zastávky, Monument Valley. Ďalší národný park v správe indiánov z kmeňa Navajov, presne ako Antelope. Ani tu sa nám teda nevzťahovala na vstup naša ročná vstupná karta do národných parkov. Toto údolie, ktoré je dobre známe z mnohých westernových filmov, ale tak isto sa mihlo aj vo Forestovi Gumpovi, nás privítalo zamračeným, trošku veterným počasím.  

Do areálu vedie ešte normálna asfaltka, ktorá sa končí pri návštevníckom centre. Potom ďalej ide už len poľná, nie veľmi upravená cesta,  kde neodporúčali vstup s autami bez 4x4. Samozrejme sme také nemali. Povedali sme si, že je to len pasca na turistov, aby si zaplatili sprievodcov, ktorý ich povozia na jeepoch a autobusoch po údoli. Nechceli sme utrácať ďalšie peniaze a hlavne sme chceli ísť samostatne a nebyť závislí od iných. Tak sme to riskli a išli našim autom. Keby nás videli v požičovni, asi by dvakrát nadšení neboli. Našťastie cesta nebola až taká hrozná, boli maximálne 3 také úseky, kde nám nebolo všetko jedno. Museli sme ísť strašne pomaly a opatrne, aby sme nič autu nevyviedli. Keď som počul, ako sme pár krát šúchali spodok auta, nebol to najpríjemnejši pocit, ešte že nebolo moje. 

Našťastie auto prežilo bez ujmy a my sme si mohli užívať tento 17 míľový okruh s asi tuctom zastávok s najrôznejšími skalnými útvarmi vytŕčajúcimi z červenej púštnej zeme. Dokonca sme tu narazili aj na štrkáča. Keby nezaštrkal s tým jeho chvostom, asi by sme si ho ani nevšimli a prešli mu po krížoch. 

Po návrate sme sa ešte zastavili na suveníry a prispeli trochu domácim indiánom. Nejaké magnetky, pohľadnice a doma nám visia aj originál indiánske lapače snov.

V ten večer sa nám ešte podarilo dôjsť až do Albuquerque v Novom Mexiku, čo bolo asi 5 hodín z Monument Valley. Na ďalší deň nás čakal ďalší národný park, White Sands. Národný park susediaci s vojenskou základňou, kde bola prvý krát v 45-tom testovaná atómová bomba, tzv. Trinity test. White Sands ma dosť zaujal počas plánovania svojimi nádhernými bielymi piesočnými dunami. Boli sme dosť zvedaví, ako to tam bude vyzerať v skutočnosti. Teraz už môžem povedať, že biele piesky vôbec nesklamali, ba priam naopak, boli sme prekvapení, aký naozaj biely ten piesok bol.

Nabalili sme vody do ruksaku a mohli sme sa vydať na prieskum piesočných dún. Aj tu sa dalo absolvovať zopár trekov. Cesty boli vyznačené tyčami zapichnutými v piesku. Super bolo, že sme si to celé mohli vychutnať naboso. Veľa ľudí sme tu nestretli, takže to bol opäť taký privátny trek a nikto nám nekazil fotky.

Piesok biely ako sneh všade kam len oko dovidelo. Prechádzka dunami bol nezabudnuteľný zážitok, aj keď musím povedať, že na oči to bola občas zaberačka bez slnečných okuliarov. Občas sme tu našli aj rôzne stopy, ale väčšinou duny zdobili len vetrom vytvorené vzory. Z času na čas z nich vytŕčal nejaký krík, ale tých tu bolo ako šafranu. Dosť populárne medzi návštevníkmi, teda hlavne deťmi, bolo sánkovanie. Aj napriek tomu, že sme sánky nemali, pár krát sme sa aspoň po zadku zošuchli dolu. Nebolo to ako v zime na snehu, ale tiež to malo čosi do seba. Ak budete niekde v blízkom okolí, určite odporúčam návštevu tohto zaujímavého miesta, určite to stojí zato.

 

 

V ďalšej časti navštívime Dallas a New Orleans.

 

 

Viac fotiek z Grand Canyonu a ostatných miest TU.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?