Cesta okolo Ameriky za 80 dní - 12.časť – Los Angeles

Autor: Matej Šimon | 8.3.2016 o 21:23 | Karma článku: 4,48 | Prečítané:  1365x

Putovanie naprieč Spojenými štátmi, Kanadou a Mexikom. Spomienky na najúžasnejšie dobrodružstvo nášho života.

Asi 5 hodinový let z Honolulu do Oaklandu utiekol ako voda a ani sme sa nenazdali a už sme opäť sedeli v našom autíčku. Noc sme zase strávili v aute a skoro ráno sme sa vydali na ďalší presun, smer LA. Samozrejme sme si nenechali ujsť ďalšiu z úžasných amerických scenic roads, Pacific Coast Highway. Tiahne sa popri oceáne od San Francisca až po Los Angeles. Určite nie najrýchlejšia trasa do LA, ale určite najkrajšia. Na našu smolu počasie nebolo bohvie aké. Zatiahnutá obloha z ktorej občas aj spŕchlo ubrala veľké čaro tejto určite zaujímavej cesty.

Prešli sme cez Bixby Bridge, Ben Sur, pofotili sme mrože a tulene na Piedras Blancas Elephant Seals Beach, Santa Barbaru a cesta bola za nami. 

Možno, keby bolo krajšie počasie, aj táto cesta by bola krajšia a zaujímavejšia, ale v týchto podmienkach nás veľmi nezaujala. Na to, že ju zaraďovali na popredné priečky v každom rebríčku, čo som čítal o naj scénických cestách v Amerike, to až taká sláva nebola. Nehovorím, že za nič nestála, to určite nie, ale určite sa nájdu aj krajšie. Jedna rada na záver, pred tým, ako sa vydáte na túto cestu, natankujte plnú nádrž. Benzíniek je tu ako šafranu a benzín najdrahší, aký sme v USA videli. V priemere to boli 3 doláre na galón, tu to bolo 6 dolárov.

Ako prvé nás v LA privítalo svetoznáme Malibu. Prišli sme pár minút pred západom slnka, ktorý sme si vychutnali, ako ináč na pláži. 

Chvíľu sme posedeli, trochu sa autom pomotali uličkami a tajne dúfali, že natrafíme na nejakú celebritku, ale nič také sa nestalo. Pobrali sme sa teda k našim ďalším hostiteľom v Pasadene. Tentoraz sme ich nenašli cez couchsurfing, ale cez airbnb. Nie je najľahšie nájsť ubytko na týždeň na couchsurfingu, väčšinou sú ľudia ochotný vás ubytovať na dva, tri dni. Týždeň je už pre kažého dosť veľká starosť. Ale ani takto to nebolo najhoršie. Nebolo to síce zadarmo, ale aj tak oveľa lacnejšie ako hotel, a ešte k tomu sme opäť boli v kontakte s reálnymi Američanmi. Asi nikoho neprekvapí, keď poviem, že obaja boli vo filmovom biznise, teda aspoň sa v ňom snažili preraziť. Práve strihali nejaký film, čo s partiou kamošov natočili.  Pokecali sme, povedali sme im o našej ceste, o našich plánoch v LA, oni nám zas dali kopec tipov a rád ohľadom mesta a unavení sme sa zvali do postele a zaspali ako drevá.

Na ďalší deň sme si ako prvú zastávku zvolili Griffith Observatory, miesto odkiaľ máte celé LA ako na dlani. Naskytne sa vám nádherný pohlaď na toto gigantické mesto na jednej strane a svetoznámi nápis Hollywood na druhej strane.

Odtiaľto sme si to zamierili ešte bližšie k nápisu Hollywood. Vidno ho bolo aj tu, ale ešte to nebolo to pravé miesto na fotenie sa s ním, bol dosť ďaleko. Po pár minútach sme ale už stáli skoro pod ním, teda aspoň tak blízko, ako sme sa vedeli dostať a cvakanie sa mohlo začať.

Záberov sme porobili aj na tri návštevy a po tejto povinnej zastávke na nás čakal slávny Walk of Fame. Asi najväčšie sklamanie z celého LA. Jedna dlhá ulica plná hviezd na chodníku s menami tých najväčších hercov, režisérov, spevákov, filmárov aké toto mesto malo. Potiaľto fajn. Na druhej strane je to ale jedna dlhá ulica preplnená turistami, bezdomovcami, smeťami, podivínmi. Trvalo asi pol hodinu kým sme našli miesto, kde môžeme zaparkovať. Na ulici do vás vrážajú okoloidúci, lebo každý má hlavu dole a pozerá na mená na chodníku, okrikujú vás všelijaké indivíduá, čo sa vám snažia predať všetko možné, od zájazdov po meste popri domoch celebrít až po CD-čká s ich hudbou. Keď si konečne nájdete tú svoju obľúbenú celebritu na chodníku a chcete si urobiť fotku, dojem vám pokazí partia bezďákov posedávajúca poblíž.

Prešli sme ho skoro celý, pocvakali pár hviezd a mohli sme ísť preč. Asi najväčšie sklamanie je, že tu za normálnych okolností žiadnu skutočnú hviezdu neuvidíte. Toto sú presne miesta, ktorým sa hviezdy vyhýbajú, preplnené ulice plné turistov. Tu sa ukážu asi raz do roka, na odovzdávaní Oskarov. Naša ďalšia zastávka ale bolo miesto, kde bola aspoň aká taká šanca, že niekoho zahliadneme, Beverly Hills.

Chvíľku sme sa len tak bezcieľne motali touto štvrťou pre “chudobných“ a v kútiku duše aj trochu závideli. Vyzerá to tu presne ako v televízii, široké cesty s palmami po stranách, vysoké živé ploty, aby nebolo náhodou vidieť do vnútra luxusných víl, autá, aké si môže dovoliť len horných pár percent tu parkovali pri každom dome, jednoducho sveta žiť. Možno sa sem na dôchodok presťahujem, ak sa mi bude chcieť. Prešli sme sa okolo  hotela Beverly Hills, samozrejme priateľka si nenechala ujsť window shopping na Rodeo Drive. Možno spomedzi okoloidúcich, boli aj celebrity, čo sme si navonok vyvodili podľa ich outfitov.

V tento deň sa nám podarilo ešte na chvíľku zablúdiť do Bel Air. To je dokonca ešte vyšší level ako Beverly Hills. Tu asi svoj dôchodok nestrávim. Cestou z Bel Air sme sa ešte zastavili v areáli univerzity UCLA, trochu sa pomotali v obrovskom areáli medzi študákmi, posedeli a pospomínali na naše študentské časy. 

Nazad sme si to strihli známou Mulholland Drive, odkiaľ sa môžete pokochať výhľadmi na LA, aj keď si myslím, že asi tie počas dňa sú o niečo krajšie.

Ráno sme sa nevedeli dočkať prehliadky filmového štúdia Warner Brothers. Lístky sme poctivo bookli pár dní dopredu, takže nám nič nestalo v ceste v prehliadke tohto miesta, kde sa tvoria sny. Prišli sme poctivo v predstihu, ako nám na stránke odporúčali, zaevidovali sme sa, a keďže sme tam boli o niečo skôr a mali dve voľne miesta v túre pred nami, ponúkli nám skorší termín. Samozrejme sme to zobrali. 

Pustili nám nejaké uvádzacie video s históriou štúdia, rozdelili nás do skupiniek, nasadili do vozíkov s batman motívom a dvojhodinová túra sa mohla začať. Človek asi musí byť poriadny filmový fanatik, aby poznal všetky tie filmy čo nám pospomínali a poukazovali miesta kde sa točili. WB štúdio som skôr poznal ako tvorcu sit-comov a to bolo presne to, čo sme tu chceli vidieť najviac, miesta kde sa natáčajú. Keďže sa tam práve nič netočilo, zobrali nás do štúdia, kde vyrábali Dva a pol chlapa, v tom čase už bez Charlieho Sheena. Samozrejme nám pobrali foťáky a telefóny, aby sme im tam náhodou nerobili nejaké pirátske zábery, a to aj napriek tomu, že sa tam vtedy nič netočilo. Nevadilo, veď sme stáli na mieste, kde sa roky natáčal jeden z najslávnejších seriálov a my sme sa mohli pokochať  kulisami známeho domčeka Charlieho Harpera na Malibu. Po pár minútach nás už hnali ďalej, na miesto, čo bola podľa mňa asi top atrakcia celej prehliadky, kulisy známej kaviarne Central Perk z Priateľov.

Obyčajne po skončení seriálu kulisy rozoberú a buď zlikvidujú, alebo prerobia a opäť použijú. Priatelia sa ale stali taký fenomén, že sa rozhodli ponechať aspoň túto kaviareň pre turistov, ktorý si môžu aspoň na chvíľku zaboriť zadok do sedačky, na ktorej denne vysedávali Ross, Rachel, Joey, Chandler, Monika a Phoebe. Na záver prehliadky nás ešte čakala prehliadka kostýmov a rekvizít z Batmana a Harryho Pottera.

Prehliadka to bola určite zaujímavá, aj keď je pravda, že dosť veľa vecí sme nepoznali, asi až takí seriálomili nie sme. Hneď ako sme tu skončili, sadli sme do auta a utekali na druhý koniec štúdií, kde sme si išli odstáť radu na natáčanie Big Bang Theory. Na natáčanie všetkých možných seriálov sa dá dostať zadarmo, ak si objednáte lístky stránke www.tvtickets.com. Lístky pridávajú vždy mesiac pred natáčaním, v pondelok okolo 8-mej ráno, LA času. Keďže je to veľmi populárny sitcom, lístky naň sa minuli ako teplé rožky a mne sa podarilo dostať iba ku standby lístkom. Dajú sa objednať iba jednotlivo, takže sa nesnažte ako ja objednávať dva, aj keď potom neviem, prečo je v online formulári kolónka počet lístkov. A presne to je dôvod, prečo som sa nedostal k normálnym lístkom, ale len standby. Oni dajú určité množstvo lístkov do obehu. Ak sa vám ich podarí rezervovať, máte istotu, že sa na natáčanie dostanete. Keď sa minú, uvoľnia ďalšie tzv. standby lístky, a pri nich je to o šťastí. Potrebujú zaplniť hľadisko a pustia len toľko ľudí, aby nemali prázdne miesta. Čiže čím skôr prídete, tým väčšia šanca, že sa dostanete dnu. Keďže sme tam išli okolo 11-tej ráno a natáčanie začínalo o 6-tej večer, myslel som, že to bude istôtka. Boli sme dosť nepríjemne prekvapení, keď sme videli tu šóru ľudí pred nami. V recenziách som čítal, že priemer je tak 30 – 40 ľudí čo zoberú so standby lístkami. Ja som napočítal pred nami asi 70 ľudí. Nadšenie veľmi rýchlo vystriedalo sklamanie a v hlavách sa nám veľmi rýchlo usadila myšlienka, že dnes z toho nič nebude a radšej sme mohli spoznávať LA. Zostať, odisť ? To boli otázky, čo sme si kládli asi najviac.  Bol skoro obed a ešte cely deň pred nami. Využijeme ho a pôjdeme niekam do mesta, alebo to riskneme a zabijeme tu celý deň a možno sa na natáčanie ani nedostaneme? Slnko pieklo, chládok na parkovisku skoro žiadny, ale my sme zostali. Asi okolo štvrtej sa konečne niečo začalo diať, rad sa začal posúvať, začali si nás zapisovať, kontrolovať identitu, dávať nám poradové čísla. Boli sme 74. a 75. v poradí.  Pred piatou  pustili tých, čo mali normálne lístky a potom sa začali pomaly púšťať ľudí so stanby lístkami. Najprv prvých 20, potom dlho nič, potom ďalších 20. Keď zobrali tretiu 20-tku do vnútra, začali sme pomaly dúfať, že by sa to aj mohlo podariť. Netrpezlivo sme sa dívali na chlapa s vysielačkou, ktorý to riadil. Po chvíli mu tam niečo zašumelo a začali počítať ďalších ľudí, tentoraz zobrali iba desiatich. Pulz sme mali obaja asi ako pred infarktom. Ak sa tam nedostaneme, to bude pekne srať, keďže by sme boli len takýto kúsoček pod čiarou. Vysielačka opäť zašumela, rozbehol sa k nám a začal zas rátať, one, two, three a keď povedal four, five a ukázal na nás, mali sme čo robiť, aby sme sa od radosti nepotentovali, bolo to ako vyhrať športku, úžasný pocit.  Za nami zobral už len jedného. Keď sme sa pohýnali vpred, ešte sme hodili posledný pohľad na nešťastníkov čakajúcich za nami, bolo ich tam ešte asi raz toľko ako už odišlo dnu a s úsmevom a plný očakávaní sme pokračovali ďalej. Po pár minútach sme sa dostali k safety check, samozrejme detektor kovov, prehliadka ochrankárom a už nám nič nebránilo vstúpiť do štúdia. Už asi 250 ľudí sedelo na svojich miestach. Show sa mala o chvíľu začať, tak sme si rýchlo našli dve miesta, samozrejme keď prídete skoro posledný, už zostanú len tie najhoršie, ale v tom momente nám to bolo úplne jedno, boli sme dnu a to bolo hlavné. Našťastie sme ešte našli dve vedľa seba, úplne na kraji rovno pred Sheldonovou obývačkou. Spokojne sme sa usadili a čakali. Prišiel chlapík s mikrofónom, povedal pár slov, zopár inštrukcií ako sa správať a natáčanie mohlo začať. Samozrejme telefóny, foťáky a ani nič, s čím by sa dali robiť akékoľvek záznamy neboli povolené, tak nemám ani jednu momentu odtiaľto, čo ma dosť mrzí. Celé natáčanie išlo ako po masle, a napriek tomu, že sme odtiaľ odchádzali okolo pol jedenástej, to dosť rýchlo ubehlo. Herci boli skutoční profíci, zakoktať sa im podarilo asi len dvakrát, čo bolo aj trochu na škodu. Išli jednu scénu za druhou ako dobre namazaný stroj. Každú scénu točili asi dva – tri krát, takže bolo aj trochu divné sa smiať tretí krát na tom istom, ale aj tak to bol fun a Američanom to žiadny problém nerobilo. Čo nás trochu mrzelo, že rovno pred nami, v obývačke, sa robila len jedna scéna, takže väčšinu natáčania sme pozerali na obrazovkách, ktoré boli nad hlavami. Kto pozná seriál vie, že obyčajne sa väčšina deja odohrávala v tej obývačke, teda aspoň v prvých sériách, tak sme boli na začiatku dosť nadšení, že sedíme presne pred ňou. Tento raz sa tu odohrala len jedna scénka. Dalo sa ešte vidieť trochu z boku, keď sa natáčalo na vedľajšej scéne, ale tie ďalšie sa dali pozerať už len na obrazovke. Pred poslednou scénou vyskočili Leonard a Penny medzi divákov, poďakovali nám za účasť, samozrejme povedali, že sme boli to najlepšie publikum, hodili pár úsmevov na každú stranu a pobrali sa nazad do roboty. Po skončení každého herca predstavili, zakývali, uklonili sa a zmizli preč do zákulisia. S nimi zmizla aj naša šanca na nejaký podpis. Keď už nás pomaly začali vyháňať, objavila sa Bernadeth na placi a celkom vďačne rozdala zopár autogramov, tak som jej tam samozrejme strčil papier na podpis aj ja. Keď neprší, aspoň kvapka. Aj keď som chcel podpis od hlavnej hrdinky, Penny, bol som vďačný aj za toto. Neviem či je to jej normálny podpis, lebo to vyzerá len ako vlnovka narýchlo načmáraná na papier, ale to je úplne jedno.

Našťastie sme bývali len kúsok od štúdia, lebo unavení sme boli ako dva kone. Bol to dosť náročný deň. Na nohách od 6-tej a do postele sme padli asi pred polnocou. Ďalší deň bol viac pohodový . Vstavali sme opäť dosť skoro, lebo sme sa potrebovali dostať na opačný koniec mesta do Newport Beach a chceli sme sa vyhnúť typickým losangelským zápcham. Mesto je druhé najväčšie v USA a mestská doprava tu vraj za nič nestojí, tak všetci, čo môžu, chodia autami. Viete si to asi predstaviť. V to ráno nás čakal výlet Whale watching. Niekoľko hodinová plavba, ktorej cieľom bolo vidieť aspoň jednu veľrybu. Newport je asi ďalšie miesto, kde býva americká “chudoba“. Palmy, more, jachta pri skoro každom dome, ak nie do Beverly Hills, tak asi sem prídem bývať na dôchodok.

Loď nás zobrala najprv na otvorené more, asi hodinu od prístavu a potom sme už len netrpezlivo čakali, kedy tie potvory začnú vyskakovať z vody. Foťák som mal nachystaný a striehol som ako to len išlo, aby som neprepásol ten moment, keď začnú veľryby vyskakovať z vody a predvádzať sa pred nami. Asi ich nikto neupozornil, že tam budeme, lebo ani jedna sa neukázala. Škoda, lebo ozaj sme sa tešili, že uvidíme tieto majestátne tvory vo voľnej prírode. Ako cena útechy sa nám cestou nazad priplietol do cesty húf delfínov. Bolo ich zopár stoviek, skákali, šantili, predbiehali sa s našou loďou. Väčšine ľudí to úplne stačilo a na veľryby aj zabudli, ale my sme boli trochu sklamaní. Bolo určite zaujimavé sledovať toto delfínie divadlo, ale išli sme na plavbu, ktorá sa volala whale watching a nie dolphin watching.

Sklamaní,ale určite nie nespokojní sme sa pobrali ďalej. Čakala na nás Venice Beach. LA je plné pláží, Huntington beach, Manhattan beach, Long beach, no my sme tu boli len na pár dní, tak sme si išli pozrieť len tie najznámejšie.

Prvé, čo ma prekvapilo, bola jej prázdnota. Dlhá a široká bola parádne, ale dokopy tam bolo asi 10 ľudí.  Prekvapený som bol len do chvíle, kým som nevstúpil do vody. Bože ten pacifik bol ľadový. Druhá polovica septembra a v LA sa nikto nekúpe, len leňoší na pláži. Chvíľu sme si poležali, potom sme si išli pozrieť kanály, podľa ktorých toto miesto dostalo meno a pobrali sme sa ďalej.

Ďalšia zastávka bola Santa Monika beach aj s jej známym mólom. Auto sme odstavili kúsok od Muscle beach. Miesto, kde svojho času chodil miesiť aj Schwarzenegger. Aj keď už má toto miesto asi svoje najlepšie roky za sebou, stále ma svoje čaro. 

Odtiaľto je to len na skok na Santa Monica beach. Síce tu bolo o niečo viac ľudí ako na Venice beach, vo vode skoro nikto. Prešli sme sa po móle, znova poležali na pláži a snažili sa chytiť ešte nejaký bronz.

Pár minút autom odtiaľto je ďalšia pláž, Will Rogers beach. Meno asi nie je známe nikomu, ale je to pláž, kde sa natáčal kultový Baywatch. Hádam si nenecháme ujsť možnosť si pozrieť miesto, kde zachraňoval životy Mitch Buchanan aj s jeho Playboy pomocníčkami na čele s Pamelou Anderson, alebo Carmen Electrou.

Tam nebolo dokonca ani nohy, možno dvaja traja turisti, čo si to prišli odfotiť rovnako ako my. Keď sme sa spýtali chlapa, ktorý prišiel k Mitchovej centrále na typickom žltom SUV-čku, prečo tu nie je ani nohy, povedal, že už je po sezóne. Aj v Chorvátsku trvá sezóna dlhšie ako tu. Na Vianoce tu majú 20 stupňov, ale v septembri už je po sezóne.

Autom sme ešte zablúdili do palisád nad nami a pozreli si ďalší západ slnka nad oceánom. Pomotali sme sa medzi ďalšími parádnymi barákmi, závistlivo sme si ponadávali, ako sa niektorí majú dobre a ďalší deň bol za nami.

Domov sme sa vybrali po známom Santa Monika blvd. Mali sme čas, tak nás ani veľmi netrápilo, že sme stáli asi každých 30 sekúnd na červenej. Prešli sme ho celý, od začiatku pri oceáne, cez Beverly Hills, Hollywood až po koniec, kde sa napája na diaľnicu. Druhý krát by som to už asi nerobil, cesta to bola dlhá asi ako týždeň pred výplatou. Keby sme išli po diaľnici, už by sme sa prekladali na druhý bok v posteli v čase keď sme tadiaľto prišli domov. Ani nemusím znovu písať, že sme do postele padli ako podťatí. Už nás čakal len posledný deň v LA a podľa našich plánov nemal byť o nič jednoduchší ako tie predošlé, čakala nás totiž celodenná návšteva Universal Studios. Na rozdiel od WB studios, kde absolvujete len dvojhodinovú prehliadku, Universal je zábavný park plný atrakcií, kde prehliadka štúdia je len jedna časť, ktorú tu môžete absolvovať. 

Otvárajú až o deviatej, takže sme sa konečne trochu vyspali. Deň sme trošku vyberali aj podľa toho, akého hosťa mala televízia Extra TV, ktorá robí každý deň niekoľkominútové interview s nejakou celebritkou pri vstupe do parku. Z ponúknutých možnosti nebolo veľmi o čom rozmýšľať, poznal som iba jedného hosťa, a to bola hviezda seriálu The Walking Dead, Norman Reedus. Seriál pravidelne sledujem a o zvyšných  celebritách som nikdy nepočul, takže výber dňa, kedy pôjdeme do Universalu bol jednoduchý. Interview netrvalo ani desať minút, Norman rozdal zopár podpisov, aj mne sa ušiel, urobil pár sefíčiek a zmizol. Po vstupe do parku sme poriadne ani nevedeli čo skôr, ísť na nejakú jazdu, pozrieť si štúdia? Pri vstupe sme zobrali plánik a rozpis predstavení. Ako prvé sme dali prehliadku štúdia. Nasadili nás do niečoho ako otvorený autobus. Ak môžem poradiť, sadnite si úplne dozadu alebo aspoň pri okienko. My sme sedeli v strede a odtiaľ nebol taký výhľad. V porovnaní s WB bola toto masovejšia prehliadka, oveľa viac ľudí, žiadne zastávky, žiadny sprievodca, len audio nahrané Jimmym Fallonom. Na druhej strane to bolo zaujímavejšie a interaktívnejšie, viac akčné. Previezli sme miestom dopadu lietadla z Vojny svetov, kde majú havarované ozajstné lietadlo. Nahliadli sme do uličky zo Zúfalých manželiek, prešli popri Bates Moteli z Hitchcockovho Psycha. Boli sme svedkami ako žralok z čeľustí utopil nejakého nešťastníka, vyskúšali sme si zemetrasenie aj prívalovú vlnu a ako zlatý klinec aj 3D súboj King Konga z T-rexom. Musím uznať, že vymakané to mali perfektne.

Celé to trvalo asi hodinku. Po prehliadke nás čakali už len jazdy. 3D Transformers mi dali pekne zabrať, ani to poriadne neviem popísať, simulovaná naháňačka mestom v transformerovy. Pády, skoky z budovy na budovy, prudké zrýchlenia a zastavenia, jednoducho poriadny nápor na môj žalúdok. Múmia bola o niečo pohodovejšia, taká menšia horská dráha s pár zákrutami, ale tiež super. Jurský park bol pohodička, plavba loďkou pomedzi dinosaure ukončená strmým pádom s veľkých šplechom vody, hlavne na vás.

Ďalší v poradí boli Simpsonovci. To bola posledná jazda, ktorú som dal. Aj keď po Trnasformeroch to so mnou vyzeralo všelijako, Simpsonovci ma komplet dorazili. Priateľka bola po jazde vysmiata od ucha k uchu, ja biely ako stena. Toto bolo už na môj žalúdok priveľa a musel som si dať pauzičku. Práve začínalo predstavenie situované v kulisách z filmu Water World, Vodný svet s Kevinom Costnerom, tak sme si ho išli pozrieť a ja som to celé mohol rozdýchavať. Strielačky, naháňačky na vodných skútroch, skákanie z výšky do vody, výbuchy, jednoducho Hollywood. Ak nechcete by po uši mokrý, nesadajte si do prvých radov. Zaujímavá šou, aj keď by som ju asi celú užil viac, keby sa so mnou všetko netočilo. Už som len viac menej sprevádzal priateľku, ktorá si to užívala ako malé decko.

Shreka 4D som presedel na sedačkách pre ľudí so slabým žalúdkom. Ako by vedeli, že tam budem. Čiže okrem toho, že mi trochu šplechla voda do ksichtu a trochu to tam zadymilo, tak som z toho nemal dokopy nič, ale priateľka bola spokojná. Ďalšia zastávka boli Mimoni. Tých som už odignoroval úplne. Priateľka ma ešte presvedčila na jeden Jurský park. Už som ako tak začínal byť v pohode a toto bola vcelku easy jazda, žiadne premety, zrýchlenia a podobne, tak som to ešte s ňou  absolvoval. Ona si samozrejme ešte dala všetky jazdy odznova, transformerov, múmiu, simpsonovcov. Ja som zatiaľ poslušne sedel na lavičke a sledoval jej vysmiatu tvár ako chodila z jednej jazdy na druhú. Už sa blížila záverečná, tak aj ľudí už bolo pomenej a čakanie v radoch bolo minimálne. Z parku sme odchádzali medzi poslednými. Cestou k autu sme sa ocitli medzi dosť veľkou skupinou ľudí, ktorí tam pískali a kričali. Keď sme prišli bližšie, zistili sme, že tam práve prichádzajú na premiéru novej série herci z Walking Dead. Tak sme sa tam votreli aj my a čakali, či uvidíme niekoho známeho. Práve začali chodiť hlavní hrdinovia. Priateľka to veľmi nesleduje, tak to boli pre ňu viac menej neznámi ľudia, ale tiež bola zvedavá a chcela vidieť nejakú americkú celebritku. Opäť sme mali možnosť vidieť aj Normana Reedusa a tentoraz sa mi pošťastila aj fotečka. Aj keď by som radšej momentku so Schwarzeneggrom alebo Megan Fox, aj toto potešilo. A bola to jediná celebrita, čo sme tu v hlavnom meste šoubiznisu videli a ešte dokonca sa s ním aj odfotili.

Ešte sa okolo nás mihli aj ďalší zo seriálu, ale tí až takí prítulní neboli. Bolo asi osem a domov sa nám ešte nechcelo. Rozhodli sme sa, že si ešte pozrieme losangelský downtown. Toto bolo asi jediné mesto, kde sme kompletne odignorovali centrum mesta. Tu som skúsil ďalšiu food challange, tentoraz to bol superštiplavý ramen (ázijská polievka). Ak by som to za pol hoďku zjedol, mal by som to zadarmo a aj fotku na stenu slávy by som dostal. Samozrejme som to nedal, ako keby som olizoval žehličku. Nielen že bola štipľavá ako fras, ešte bola aj sakramentsky vrelá. Možno keby nebola taká horúca, aj by som to dal, lebo asi po piatich minútach som mal ústa už také vyštípané, že to bolo jedno, aké to bolo štipľavé. Prijateľnú teplotu začala mať až po vypršaní času, ale už mi to viac nestálo za to trápenie. Ústa som si začal cítiť asi až o dva dni a ranná potreba bola tiež zaujímavá, ale neľutujem, bola to zaujímavá skúsenosť. Ešte sme sa trochu pomotali medzi mrakodrapmi a vyštípaní a unavení sme sa vrátili domov. Na ďalší deň nás čakal presun z hlavného mesta šoubiznisu do hlavného mesta hriechu, do Las Vegas.

 

 

V ďalšej časti navštívime Las Vegas.

 

Viac fotiek TU

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?