Cesta okolo Ameriky za 80 dní - 11.časť – Havajské ostrovy

Autor: Matej Šimon | 16.2.2016 o 21:47 | Karma článku: 5,41 | Prečítané:  1448x

Putovanie naprieč Spojenými štátmi, Kanadou a Mexikom. Spomienky na najúžasnejšie dobrodružstvo nášho života.

Väčšinu vecí sme mali pobalených už od večera. Nebolo to veľmi ťažké, veď sme išli len na 5 dní a na výber sme mali len to, čo sme mali v aute. Veľa sme toho v noci nenaspali kvôli vzrušeniu. Ráno sme mali let o desiatej, ale hore sme boli už oveľa skôr. Bolo ešte treba dobaliť a zaniesť auto na parkovisko. Odparkovali sme, ešte naposledy všetko čekli a naskočili do shuttle busu. Na letisko sme prišli aj skôr ako odporúčané dve hodinky pred odletom, opäť raz absolvovali celu pred odletovú tortúru a nervózne čakali na odlet. Veľmi nás nepotešilo asi dvojhodinové meškanie, ale na výber sme nemali, len pekne čakať. Prvý krát sme zažili, že personál začal robiť predstavenie, aby spríjemnil cestujúcim čakanie. Dostali sme menšiu ochutnávku havajských piesní a tancov. Po chvíľke konečne zahlásili, že môžeme začať nastupovať. Ešte sme posledný krát zatlieskali a pobrali sa do lietadla. Let trval niečo cez 5 hodín a ušiel dosť rýchlo. Pacifik bol ozaj pokojný a nepripravil nám žiadne nepríjemnosti. Ďalším shuttle busom sme sa odviezli do ďalšej požičovne áut a prebrali sme si ďalšieho tátoša. Tentoraz len maličké Hyundai, ale úplne stačilo. Rýchlo sme sa začekovali na recepcie a išli si obzrieť náš “apartmán“. Nebol to žiaden luxus, bola to len taká menšia izba s kúpeľňou v celkom útulnom hostelíku plného cestovateľov ako my. Dôvod, prečo sme si ho vybrali, bola hlavne jeho poloha. Bol asi 2 minúty od pláže a dalo sa tam zadarmo zaparkovať. Veď sme neprišli na Havaj, aby sme lehnili celý deň na izbe, takže sme nič extra nepotrebovali, len miesto, kde sa v noci zvalíme do postele. Zhodili sme veci do izby a utekali si pozrieť a vyvaliť sa na chvíľu na Waikiki Beach. 

Palmy, vežiaky skoro až na pláži, nádherná voda. Tak by som asi charakterizoval Waikiki. Hodín už nebolo najmenej a aj únava na nás začala pomaly sadať. Na kúpanie sme už sily nemali, tak sme tu len tak vyvalení sedeli, kochali sa a stále nemohli uveriť, že sme tu. V tomto raji, na úplne opačnom konci sveta. Thajsko, Seychely, Maledivy, Fiji, Bali, to sú destinácie, ktoré už pravidelne vídam v ponukách cestoviek na Slovensku, ale Havaj je stále dosť zriedkavý. Možno aj preto má človek také neopísateľné pocity, keď sa sem dostane. Je to miesto, kam sa veľa našincov nedostane. Takýmto bezcieľnym dumaním sme si krátili čakanie na západ slnka. A musím povedať, že sme tu zažili asi najkrajšie západy slnka. Nielen počas cesty po Amerike, ale celkovo. 

Unavení sme sa vrátili na izbu a vyvalili sa do postele. Ďalší deň sme mali prvý krát počas celého tripu na pláne iba celodenné ničnerobenie a leňošenie na pláži. Ráno nám urobili vynikajúce škoricové lievance na hosteli a po týchto výdatných raňajkách sme si pobalili veci a vybrali sa chytať bronz na Waikiki Beach.

Po dosť dlhom čase len príjemný oddych. Samozrejme sa mi podarilo podceniť tunajšie slnko a opäť raz prihorieť. To by už asi nebola dovolenka pri mori aby som sa hneď prvý deň nespálil. Našťastie som už zvyknutý a viem čo od toho čakať, aj keď prebdená noc so spáleným chrbtom nie je žiadna výhra. Pozbieral som ešte posledné sily, zaťal zuby a išli sme si pozrieť aj večerné Honolulu. Typické dovolenkové mesto plné obchodíkov všetkého druhu, od super drahých až po čínske, plné suvenírov od výmyslu sveta, reštaurácii a barov, umelcov, čo si chcú niečo privyrobiť, aj neumelcov, čo sa chcú len predviesť. V tomto smere je Honolulu len typickým vysávačom peňazí od turistov.

Chvíľku sme sa tam pomotali, pokúpili nejaké suveníry a vrátili sa domov. Cestou sme si to strihli cez večernú Waikiki, posedeli, opäť chvíľku rozjímali a nakoniec sa ubití ako kone vrátili na izbu.   

Ráno sme mali v pláne cestu autom okolo celého ostrova. Myslel som, že spálený chrbát bude na tom horšie, našťastie sa to dalo vydržať. Začali sme na Diamond Head, neaktívnom vulkáne týčiacom sa nad Honolulu. Výstup ju úplne pohodový, zopár schodov na záver a úžasný výhľad na celé Honolulu.

Chvíľku sme sa pokochali, pofotili, oddýchli si a pokračovali k ďalšej zastávke, Hanauma Bay. Úžasné miesto na šnorchlovanie, plné koralov a rýb. Ďalšie miesto, ktoré ma vulkanický pôvod. Pravdu povediac, čo na Havaji nemá? Je to kráter, ktorého jedna strana sa zrútila do mora.

Už sme sa nevedeli dočkať, kedy sa nahodíme do plaviek, nasadíme šnorchle na hlavy a hodíme sa do vody. Aké bolo naše prekvapenie, keď nám oznámili, že z technických príčin je dnes zatvorené. Čo už, prídeme inokedy. Sadli sme do auta a pokračovali v skúmaní tohto úžasného ostrova. Ďalšia zastávka, Waimanalo Beach. 

Ďalšie miesto pripomínajúce raj na zemi. Auto sme odstavili v parku, cez ktorý sa vchádza na pláž a konečne sme sa mohli hodiť do plaviek a užívať si tu nádhernú vodu a piesok. Pár krát sme sa okúpali, chvíľu poslnili a pobrali sa na ďalšiu pláž, podľa tripadvisoru ešte krajšiu ako táto, Lanikai Beach.

Tentoraz to s parkovaním nebolo až také easy ako predtým. Tu bolo treba zaparkovať na ulici medzi domami. Nájsť voľné miesto a nepostáť na nejakom miesto, odkiaľ by nás mohli odtiahnuť nám trvalo asi pol hodinu. Stálo to však zato. Pláž bola opäť úžasná. Či bola krajšia, ako tá predošlá, to tvrdiť nebudem, mne sa páčili obe. Obe spĺňali tie najprísnejšie estetické kritéria. Aj tu sme sa hodili pár krát do vody a pokračovali ďalej. Naším ďalším cieľom bol severný cíp ostrova a Waimea Bay. Obľúbené miesto surferov, hlavne v zime, kedy sú tu obrovské vlny a konajú sa tu aj súťaže. Mňa najviac lákalo kvôli Waimea Rock, pár metrov vysoká skala, odkiaľ sa da skákať do mora. Vždy som to chcel skúsiť.

Cesta tam nebola najrýchlejšia. Vybrali sme sa cestou po pobreží a to nás dosť zdržalo. Nie žeby cesta bola nekvalitná, ale stáli sme na každom kroku a stále niečo fotili. Ďalšia úžasná scenic road. Či už to boli nespočetné pláže, ktoré sú na každom kroku, nejaká úžasná panoráma alebo výhľad na oceán. Keby sme ale tadiaľto nešli, asi by sme si nedali najlepšie krevety, aké som kedy jedol. 

Dodávka síce nevyzeralo nejako lákavo, ale jedlo bolo úžasné. Kým sme prišli k Waimea Bay, aj zatiahnuť sa nám stihlo. Pršať síce nepršalo, ale najlepšie to tam nevyzeralo. 

Zaparkovali sme auto, zobrali deku a vybrali sa ku skale. Rozložili sme sa a plný odhodlania sme sa vybrali ku kameňu. A pred ním veľká zákazová ceduľa. Šľak ma išiel trafiť od jedu. Kvôli tomuto sa sem trepeme a ja si neskočím? Po chvíľke sa okolo nej začala motať skupinka chalanov, asi si tiež chceli skočiť, no na rozdiel odo mňa, kašlali na zákaz a začali liezť hore. Prvý skočil, druhý skočil a nič, nikto tam nedobehol a nezačal robiť s nimi poriadky. To ma dosť povzbudilo a po pár ďalších skokoch, som sa aj ja odhodlal a vyliezol hore. Malo to asi do desať metrov a keď som tak stál na kraji, zrazu ma aj moje hrdinstvo opustilo. Posledný krok býva vždy najťažší a tento veru bol. Keby za mnou nestáli a nečakali ďalší, asi som tam ešte aj teraz. Nakoniec som ale predsa nabral odvahu a urobil ten krok do prázdna a skočil. Adrenalín až po uši. Skvelý pocit. Vyplával som von a išiel skontrolovať fotku. Priateľka dostala úlohu ma trafiť ako skáčem. Samozrejme netrafila. Takže som sa musel vyštverať ešte raz a celé to zopakovať. Opäť hlboký nádych, krok do prázdna, pristátie vo vode a vynorenie. Tentoraz som ale pristál nohami na dne a trochu sa aj zaboril. Voda tam nie je nejako extra hlboká a asi aj preto tam bol ten zákaz. Našťastie sa nič nestalo a teraz sa aj fotka podarila, tak som to už nemusel znova absolvovať.

Po pár minútach nás vyhnal z pláže silný lejak. Rýchlo sme pobrali všetky premoknuté veci a utekali do auta. Rozhodli sme sa, že to tu zabalíme a vydáme sa na cestu nazad. Po pár kilometroch sme narazili na ananásové plantáže Dole.

Prišli sme práve keď zatvárali, takže prehliadku sme nemohli absolvovať, ale aspoň sme si dali úžasnú ananásovú zmrzlinu. Hneď ako sme ju dojedli, začali všetkých vyháňať a zatvárať. Sadli sme do auta pokračovali nazad do Honolulu. Slnko ešte úplne nezapadlo, tak sme si povedali, že si pôjdeme pozrieť ešte Pearl Harbor. Naše plány veľmi rýchlo ukončili vojaci americkej armády, keď nás otáčali na moste smerujúcom na vojenskú základňu. Asi sme neboli jediní turisti, ktorých navigácia priviedla sem. Boli celkom milí a vysvetlili nám, že do navigácie treba dať memoriál Pearl Harbor a nie iba Pearl Harbor, lebo to nás dovedie znovu sem na základňu. A aj keby sme boli správne, už by dnes bolo aj tak pre turistov zatvorené. Pobrali sme sa teda nazad na hostel, urobili si niečo jesť a unavení vylahli do postele.

Ďalší deň nás čakal už spomínaný Pearl Harbor. Tentoraz sme prišli na správne miesto. Bolo vidieť, že si Američania na svoju históriu poriadne potrpia. O zvyšku sveta vedia figu borovú ale o svoje pamiatky majú poriadne postarané. Od prehliadok všetkého druhu, cez múzeum, vojnovú loď Missouri, ponorku USS Bowfin až po stretnutia a prednášky s veteránmi, na výber tu toho je požehnane.

Mali sme možnosť ísť k pamätníku potopenej lode Arizona, ktorý je postavený priamo nad jej vrakom, ale najbližšia voľná prehliadka bola asi o dve hodiny a plus k tomu bola aj povinná prednáška, o ktorú sme nemali veľký záujem. Aj preto sme sa pobrali nazad do mesta. 

Blížil sa čas obeda a opäť som sa inšpiroval Adamom Richmanom a jeho Man vs Food a išiel som skúsiť svoju prvú food challenge. Podnik sa volal Mac 24/7 a skúsil som palacinkovú challenge, alebo MAC Daddy Pancake Challenge. Tri 14-palcové palacinky o hmotnosti dokopy skoro dva a pol kila. Ak ich dám za 90 minút, tak to mám zadarmo a obrázok na stene slávy.

Dal som si ananásové s kokosom a makadamovými orieškami s vanilkovou zmrzlinou. Mal som nato 90 minút ale už po piatich som vedel aký bude výsledok. Neviem, či som vôbec zjedol jednu. Aby som toto dal, musel by som mať poriadne roztiahnutý žalúdok a to po mesiaci na ceste nehrozilo. Priateľka si dala tiež a ešte nám aj viac ako polovicu zabalili so sebou. Mali sme dva dni čo jesť. Tých 20 dolárov nás z biedy nevytrhlo a aspoň som si uvedomil, čoho je môj žalúdok schopný. Bolo to dobré vedieť, lebo v Texase som chcel skúsiť 72oz steak, čiže dvojkilový kus mäsa, plus obloha.

Po tomto diétnom obede sme išli opäť skúsiť šťastie na Waimanalo Beach. Tento raz sme už boli úspešní a pláž bola otvorená. Pozreli sme si povinné video a utekali rýchlo k vode. Bolo síce pod mrakom, ale nič som nechcel riskovať, tak som si našiel miestočko pod palmou v tieni. Deku sme roztiahli tak pol na pol, moja polovica v tieni, priateľkina na slnku. Natiahli sme šnorchle a išli sme skúmať morský život. 

Nebolo to najhoršie, ale už sme zažili aj krajšie koraly a ryby, a hlavne viac. Strávili sme tu celé poobedie takým striedavým šnorchlovaním, kúpaním, priateľka aj opaľovaním a ja skrývaním sa pod palmou. Večer sme opäť nemohli vynechať západ slnka na Waikiki a opäť to stálo zato.

Pomaly nás prepadávali myšlienky o nutnom odchode z toho čarovného miesta. Asi najťažšie na tripe sa nám lúčilo z Havajom. Ďalšie miesto, ktoré sa pridalo na zoznam miest, ktoré ešte raz chceme vidieť, a nielen na 5 dní, minimálne na 2 týždne a určite si urobiť aj výlet na okolité ostrovy, pozrieť si stále činné sopky, pomotať sa pralesom. Možno raz.

Odlet sme mali až okolo druhej poobede, tak sme stihli ešte posledné kúpanie na Waikiki, posledné zábery, posledný bronz z Havaja.

Pred odchodom na letisko sme mali ešte šťastie na nejaký sprievod ulicami mesta. Keby sme sa neponáhľali na letisko, určite by sme sa zastavili aj na dlhšie ako len na pár minút, ale žiaľ, čas bol tentoraz proti nám.

Auto sme odovzdali a shuttlom nás odviezli na letisko. Tentoraz nám to letelo načas. Dali sme Havaju posledné Aloha a vrátili sme sa nazad na kontinent.

V ďalšej časti si pozrieme hlavné mesto svetového šoubiznisu, Los Angeles.

Viac fotiek z Havaja TU

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?