Cesta okolo Ameriky za 80 dní - 10.časť – Yosemite a San Francisco

Autor: Matej Šimon | 30.1.2016 o 9:24 | Karma článku: 5,66 | Prečítané:  1128x

Putovanie naprieč Spojenými štátmi, Kanadou a Mexikom. Spomienky na najúžasnejšie dobrodružstvo nášho života.

Zo Seattlu sme opäť vyrážali za tmy a čakala na nás, ako už neviem po koľký krát, celodenná cesta. Chceli sme sa dostať čo najbližšie k Lake Tahoe, aby sme sa mohli pri ňom na ďalší deň čo najviac zrelaxovať, trochu vyslniť, trochu vyčvachtať vo vode. Opustili sme Washington, prešli celým Oregonom a zrazu sme sa ocitli asi na jediných hraniciach v rámci USA, na hraniciach slnečnej Kalifornie. Nie sú to hranice, ako ich poznáme my, kde kontrolujú, kto vchádza do krajiny, ale kontrolujú či neprivážate nejaké ovocie alebo zeleninu, ktoré by mohli obsahovať škodcov, čo by im mohli narobiť dosť veľkú šarapatu. Ženská v búdke sa ma spýtala asi na 5 vecí, na všetko som odpovedal nemáme a pustila nás ďalej. Bolo vidieť, ako ju práca napĺňa. Keby to bolo len na nej, asi by škodcovia zožrali aj celú Kaliforniu. Šoférovali sme až do úplnej tmy a na prekvapenie sme sa dostali až za Sacramento. Odtiaľ to bolo len na skok k jazeru. Znova sme nevedeli, kde sa na noc ocitneme, tak sme opäť využili služby hotela Walmart. Jazero bolo asi dve hoďky cesty, tak sme si aj trošku prispali. Do South Lake Tahoe sme prišli doobeda a hneď sme začali hľadať nejaké pekné miestočko, kde sa môžeme zložiť a samozrejme, na celý deň zadarmo zaparkovať.  Našli sme peknú pláž obklopenú borovicovým lesom s krásnym výhľadom na kopce. Prezliekli sme sa do plaviek, zobrali deku, nejaký snack, vodu a poď ho na pláž. 

Už to, že vo vode bolo len zopár ľudí, mala byť dobrá indícia, ale to sme si ani nepripúšťali. Až keď sme vošli po členky do vody, veľmi rýchlo sme zistili, že dnes sa kúpať určite nebudeme. Urobili sme si aspoň pekný piknik a asi hodinku sme si poležali na deke pri vode. Keď sme sa konečne zmierili s tým, že z kúpania nič nebude, tak sme si povedali, že by sme mohli hneď ísť do Yosemite a stráviť tam o pár hodín viac, ako sme plánovali. Priateľka sa tam aj tak tešila viac, tak nebolo veľmi o čom rozmýšľať. Opäť sme raz prišli v nesprávnom čase.

Odtiaľto to boli asi tri hodiny cesty do Yosemite a cesta to bola parádna. Ďalšia z úžasných scenic roads. Bola to síce serpentína za serpentínou, ale tie vás vyviezli až úplne na vrch a odtiaľ boli úžasné výhľady.

Raz sme boli hore, raz zase dole. Ešte pred odbočkou do národného parku sme sa ocitli vo visitor center pri jazere Mono Lake, slanom vnútrozemskom jazere.

Nechali sme si tam poradiť, kam na druhý deň ísť, čo si pozrieť, kde kempovať. Opäť to musím zopakovať, v tomto smere sa máme čo od američanov učiť. Samozrejme nám povedali, že asi to najkrajšie, čo tu majú, vodopády, sú v tomto období skoro vyschnuté. Treba prísť na jar, keď sa rozpúšťa sneh v horách. Pobrali sme sa do kempu, rozložili stan, naobliekali sa a konečne spali nie v aute. Kalifornia, nekalifornia, zima tu bola ako v ruskom filme. Spali sme naobliekaní ako pár nocí predtým na Aljaške. Samozrejme nám v noci aj spŕchlo, veď prečo nie. Už nám aj vírilo v hlavách, čo to bude zajtra za deň. Nech aspoň neprší.

Zobúdzali sme sa do poriadne ostrého rána. Zložili sme polo mokrý stan, dali si cereálie na raňajky a vydali sa do Yosemite Village. 

Zas sa budem opakovať, ale scenérie boli neuveriteľné. V Yosemite Valley nás privítal El Capitain, jeden z dvoch, aspoň pre mňa, najznámejších masívov v tomto národnom parku.

Odparkovali sme auto, zabalili sme si vody, niečo zjesť a mohli sme ísť na hike k vodopádom. Na naše prekvapenie, počasie sa neuveriteľne zmenilo. Skoro žiadny obláčik, teplo na tričko a kraťase. Kto by to bol ráno povedal, keď sme sa drkotali pri stane. Sadli sme do turistického autobusu, vysadli na mieste, kde sme chceli začať náš hike a vydali sa na niekoľko hodinovú túru. Nebol to najťažší hike, ale aj tak nám dal zabrať. Stálo to však zato. Toto miesto má svoje čaro a pridalo sa na zoznam miest, ktoré by sme si chceli pozrieť zas. Samozrejme rangeri mali pravdu a čo je na jar niekoľko metrový vodopád, bol teraz cícerok vody. Nevyznamenal sa ani jeden z nich. Keď silnejšie zafúkalo, voda ani nedopadla na zem, ale rozprášilo ju po okolí.

Neboli to síce Niagary, ale sklamaní sme rozhodne neboli. Konečne sme si dali poriadny hike, rozhýbali stuhnuté kosti a pokochali sa úžasnou prírodou. Vrátili sme sa k autobusu a odviezli sa k ďalšej zastávke, najznámejšiemu tunajšiemu masívu, Half Dome.

Až neskôr sme zistili, že sa dá naň vyliezť. Škoda. To je jedna z vecí, čo urobíme pri ďalšej návšteve. Treba nato síce celý deň a poriadnu kondíciu, ale určite je odtiaľ parádny výhľad.

V ostatných národných parkoch nás v kuse upozorňovali na možný kontakt s divou zverou a hlavne s medveďmi a hlavne čo robiť v takom prípade. Tu ani moc nie, tak sme to brali, že tu asi nič nebezpečné nemajú. A práve tu sa nám podarilo na vlastné oči, jediný krát za celú dobu na tripe, vidieť živého medveďa. Nie o veľkosti špendlíkovej hlavičky na kopci kilometre ďaleko ako na Aljaške, ale pár desiatok metrov od nás. Teda pravdu povediac, podarilo sa to mojej priateľke, ja som ho nevidel, a ani som jej  na začiatku neveril, že ho videla. Myslel som si, že si zo mňa len robí srandu, že ma chce len nastrašiť. Okrem toho som jej ešte povedal, že kým to nie je na fotke, tak sa to ani nepočíta. Dokonca sme sa ešte aj vrátili na miesto, kde tvrdila, že ho videla, ale nič tam nebolo. Uveril som jej až večer, keď sme si pozerali v kempe fotky. Hneď jej to udrelo do očí. Ja som si to ani nevšimol, keď som ju fotil, ale podarilo sa mi cvaknúť aj toho medvedíka ako sa chystá cez cestu. Žiadny obor, ale medveď je medveď. 

Teraz ani neviem, čo bolo lepšie. Predtým som si myslel, že si so mňa robí srandu a ona bola sklamaná, že jej neverím, alebo teraz, keď bola spokojná, že má dôkaz, že videla medveďa a ja som bol nasraný, že som ho nevidel. Už to ale bolo jedno a unavení sme sa zabalili do spacákov a zaľahli do stanu. Na druhý deň sme mali pred sebou 4 hodiny cesty do San Francisca.

Ráno nás čakala už tradičná klasika. Za tmy poskladať stan a pobaliť všetko do auta, dať si niečo rýchle na raňajky, dať sa do poriadku a vydať sa na cestu. Cesta ubehla dosť rýchlo a už okolo desiatej sme boli v prvej plánovanej zastávke, výhliadka na Twin Peaks. Celé San Francisco tu máte ako na dlani.

Na pobehanie mesta sme mali len tento deň, tak sme sa veľmi nezdržiavali. Porobili sme fotky zo všetkých uhlov a pobrali sme sa k ďalšej sanfranciskej atrakcii, k Alcatrazu. Keďže je to ostrov, potrebovali sme sa dostať do prístavu na loď. Zaparkovali sme pár blokov odtiaľ a kúsok si odšlapali, priamo v prístave bolo poriadne drahé parkovné. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme zistili, že na plavbu na Alcatraz sa treba dopredu online objednať a že najbližší voľný termín bol budúci týždeň. Predýchali sme to sklamanie a povedali sme si, že keď už sme tu, dáme si aspoň plavbu po zálive, popod Golden Gate a nazad okolo Alcatrazu. Tie chodili každú chvíľu, takže nebol problém s lístkami.

Tak sme si pozreli Alcatraz aspoň takto. Plavba bola v pohode, rýchlo ušla, a ani ja s morskou chorobou som nemal problém ju absolvovať. Po návrate sme si ešte pozreli známe mólo 39, leňošisko mrožov a tuleňov. Nebudem klamať, smrad tam je ako v carihrade, ale bolo to zaujímavé ich takto vidieť.

Po mrožoch a tuleňoch sme sa ešte trochu pomotali po Fisherman’s Wharf, nakúpili magnetky a nejaké suveníry v jednom z množstva obchodíkov, dali si jeden In & Out burger, popredierali sa miliónom ľudí a pobrali sa k atrakcii number one. Keď sa povie San Francisco, každého hneď napadne Golden Gate Brigde, takže sme si ho samozrejme nemohli nechať ujsť ani my. Aj keď sme ho už videli z diaľky z Twin Peaks, aj z blízky z lode, stále to nebolo to pravé miesto. Už dopredu som mal vytipovaných zopár miest, odkiaľ by mal byt najlepší výhľad. Stihli sme samozrejme len jedno, ale to vôbec nevadilo, fotiek sme narobili, ako keby sme boli na všetkých. 

Neviem či som videl nejaký objekt toľko krát zničený vo filmoch ako Golden Gate. Či už ho zmietla tsunami v San Andreas, alebo zničila Godzilla, alebo kaiju v Pacific Rim, alebo ho vytrhol zo zeme Magneto v X-menoch, je to určite jedno z najfilmovanejších miest v USA. A práve to vo vás vyvoláva také zvláštne emócie, dáva pocit, že tu nie ste po prvý krát. Pocit, že konečne vidíte na vlastné oči niečo, čo ste videli nespočetne krát vo filmoch. Podobný pocit, ako keď stretnete na ulici nejakú známu celebritu. 

Po tomto, možno až spirituálnom zážitku, sme si išli pozrieť ešte jeden sanfranciský unikát, Lombard street. Ani neviem, ako by som ju správne popísal. Je to asi najcikcakovitejšia ulica, akú som kedy videl. Táto jednosmerka, lemovaná pre San Francisco typickými domčekmi, je určite svetový unikát. Vraj by bola príliš strmá, keby ju postavili priamo dole, tak to vyšpekulovali takto. Samozrejme sme si to nenechali ujsť ani my, aby sme sa po nej neprešli, nepofotili sa a nakoniec sa aj autom nepreviezli.

Čo sme chceli vidieť, to sme aj videli, a tak sme si posledné chvíľky pred západom slnka užívali len takým bezcieľnym šoférovaním ulicami San Francisca. Asi prvé mesto, čo sme navštívili, kde vozenie sa je zážitok. Typické uličky idúce chvíľu hore brehom, potom zas dole a potom zas hore, sú samé o sebe dosť veľký cestovateľský zážitok.

Nakoniec sme ešte odparkovali auto a išli sme si trochu natiahnuť nohy a pomotať sa medzi vysvietenými mrakodrapmi. Pozreli sme si najvyššiu budovu v San Franciscu, Transamerica Pyramid, urobili pár nepodarených, večerných fotiek a pomaly sa lúčili s týmto zaujímavým mestom. V hlavách sme už asi cestovali do našej ďalšej destinácie, lebo lúčenie nebolo až také hrozné. Ak viete, že sa na ďalší deň budete váľať na svetoznámej Waikiki Beach, nič vás nerozhádže, ani odchod z miesta, ktoré sa vám páčilo.

 

 

V ďalšej časti si pozrieme Havajské ostrovy, konkrétne ostrov Oahu a hlavné mesto Honolulu.

 

Viac fotiek TU

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?