Cesta okolo Ameriky za 80 dní - 9.časť – Aljaška a Seattle

Autor: Matej Šimon | 26.12.2015 o 18:26 | Karma článku: 9,56 | Prečítané:  3613x

Putovanie naprieč Spojenými štátmi, Kanadou a Mexikom. Spomienky na najúžasnejšie dobrodružstvo nášho života.

Po asi dvojhodinovej prechádzke po Queen Elizabeth parku sme sa rozlúčili s Vancouverom a Kanadou, úžasnou krajinou, do ktorej sa ešte raz musím vrátiť a pobrali sme sa na smer Seattle, nazad do USA. Cesta nebola dlhá, asi 3 hodinky do Tacomy na letisko. Vedeli sme, že sa nemusíme ponáhľať, let sme mali až okolo 9-tej. Ani sme poriadne nevyšli z Vancouveru a už sme stáli na americkej hranici. V kolóne sme strávili asi pol hoďku, opäť absolvovali krátky, pohodový rozhovor s americkým colníkom a pokračovali ďalej na juh.

V Seattle bolo krásne, teplúčko, asi 30 stupňov. Asi jeden z mála slnečných, bezoblačných dní, čo toto upršané mesto tento mesiac zažilo. Na našu smolu sme tu na dnes nemali v pláne zastávku, až po našom návrate z Aljašky. Auto sme odviezli na parkovisko, pobalili sa na 4-dňový výlet a odišli na letisko. Prešli sme si ďalšou letiskovou tortúrou a plní očakávaní sme odleteli na Aljašku. Let trval asi 3 a pol hodinu, čo nebolo najhoršie. Ubytko sme nehľadali, plánovali sme sa zložiť na letisku a ušetriť tak nejaké korunky. Rozložili sme spacáky na celkom pohodlných letiskových sedačkách. Nebolo to prvý krát čo sme takto prespávali, takže sme vedeli, čo od toho očakávať. Nebolo to len o šetrení peňazí, tých pár dolárov by nás z biedy nevytrhlo, ale vedeli sme, že priletíme pred polnocou a skoro ráno vyrážame, takže to ubytovanie by bolo aj tak zbytočné. Ráno sme sa odviezli mhd-čkou do mesta, našli požičovňu, kde na nás už čakalo naše ďalšie auto. Vyplnili a popodpisovali sme formulár, sadli sme do auta a vydali sa do národného parku Denali.

Cestou sme si urobili menšiu zachádzku a išli si pozrieť Matanuska Glacier. Už len samotná cesta touto nespútanou krajinou je niečo úžasné. 

Počasie nám vyšlo, kraťase a tenká mikina boli akurát. Ani porovnať sa to nedalo s kosou, čo sme mali v Kanade. Jednoducho radosť sa prechádzať a pozorovať zasnežené končiare a lesy hrajúce všetkými možnými odtieňmi žltej a zelenej. Pofotili sme ľadovec a pobrali sa ďalej. 

Po pár hodinách sme konečne dorazili do Národného parku Denali. Ubytovali sme sa v poslednom otvorenom kempe, kde nás privítali s informáciou, že sezóna sa im končí o dva dni a s výletmi skončili už pred týždňom. Bol to dosť veľký škrt cez rozpočet, lebo sme sa chystali na celodenný autobusový výlet k Wonder Lake. Nádherné miesto s ešte krajším výhľadom na Mt. McKinley, dnes už známi pod svojim pôvodným menom, Denali. Bolo to pre nás dosť veľké sklamanie, že tento najvyšší vrch Ameriky neuvidíme zblízka. Čo sa už dalo robiť? Nič. Na druhý deň ráno sme sa ešte trochu pomotali po Visitor Centre a pozisťovali sme si, čo vlastne ešte vieme podniknúť. Dostali sme pár mapiek s hiking trails a varovanie ohľadom bezpečnosti, hlavne čo sa medveďov týkalo. Tak sme si vybrali jeden trail, čo vyzeral najzaujímavejšie, sadli sme do auta a vydali sa na cestu. Bol to niekoľko  hodinový trek popri Savage River, taká z núdze cnosť. Tu už síce nebolo počasie na kraťase s tričkom, ale našťastie tu ani nemrzlo, len dosť ostrý vietor pofukoval. Nabalili sme ruksak, teplo sa obliekli a šup ho do prírody. 

Bol to dosť jednoduchý trek, žiadne veľké prevýšenia, alebo nejaké náročne výstupy. Taká pohodová cesta popri rieke. Pár kilometrov tam, most, a po druhej strane nazad. Už ani toľkými farbami ako pri ľadovci to tu neoplýva, aj stromy tu rastú dosť poriedko a keď nejaké sú, tak väčšinou ihličnany. 

Poctivo sme sledovali okolie, či sa na nás nerozbehne nejaký zatúlaný medveď. Veď nič iné sme ani nepočuli na informáciách, len čo robiť, aby sme sa im vyhli, čo robiť keď už sa s nimi stretneme a podobne. Aj turisticky sprievodca o Aljaške ich bol plný. Prvá vec, čo nám bolo povedané, je stále niečo hovoriť, robiť hluk. Medveď je plachý a keď počuje hlasy alebo zvuky, otočí sa a ide preč. Tak sme na seba poctivo kričali, rozprávali sme sa, aj keď sme nemali o čom a nakoniec sme sa už asi aj sami so sebou rozprávali. Najviac ma asi rozosmiala rada, čo robiť ak vás napadne medveď. Samozrejme hrať mŕtveho, to vie každý. Vraj medvedie útoky sú krátke a po chvíli prestanú a medveď odíde. Čo ma rozosmialo, bola rada, čo robiť, ak ten útok neprestáva. Fight back. A to bola rada, keď vás napadne grizly, ak vás napadne “len“ medveď čierny, treba rovno bojovať. Predpokladám že vedia dobre, čo hovoria, len by to asi bolo dosť nepohodlné zápasiť s medveďom keď máte plné gate. Možno by ho ten smrad odplašil.

Cestou nazad do kempu nás zaujala kolóna áut stojacich popri ceste. Postáli sme samozrejme aj my a hneď sme zisťovali, čo sa deje. Odpoveď bola jednoduchá, grizly. Zaujímalo by ma, kto si ho všimol, lebo aj na fotkách s 10 násobným priblížením som skoro nič nevidel, a už vôbec nie voľným okom. Chvíľu sme postáli, dívali sa cez ďalekohľad na mini čiernu bodku niekde na obzore a keď sa úplne stratila, nasadli sme do auta a pokračovali ďalej. Bol to jediný medveď, čo sme na Aljaške “videli“. Ani neviem, či mám povedať našťastie alebo nanešťastie. Toľko nás s nimi všade plašili, že sme to brali tak, že sa tu budú motať na každom kroku a budeme sa potkýnať o nich. Na jednej strane úľava, že nás nezožralo, na druhej sklamanie, že sme dokopy nič nevideli. Aj ostatnej zvery bolo dosť poriedko. Videli sme niečo, čo vyzeralo ako tlstý syseľ, jedného losa a toho medveďa. V porovnaní s Rocky Mountains a Yellowstonom, kde sa len tak hemžilo zverou, toto miesto bolo dosť vymreté. Zrejme sme boli len v zlom čase na zlom mieste. To nám povedali aj vo Visitor Centre. Vraj sa tu toho vždy hemží plno, a hlavne za tou hranicou, kam už týždeň nepúšťajú autá.

Na ďalšie ráno sme sa len chvíľku pomotali po cestíčkach v okolí kempu a vydali sa nazad do Anchorage, alebo konkrétnejšie do dedinky Whittier. Tu nás čakala na ďalšie ráno asi 140 míľová plavba po Prince William Sound, 26 Glacier cruise. Cestou sme sa ešte zastavili na výhliadke na Mt. McKinley. Keď sme sa už nedostali k nemu, tak si ho aspoň odtiaľto odfotíme. Samozrejme bol schovaný za oblakmi a nič nebolo vidieť. Viditeľný je len asi 10 percent z roku, takže bola dosť nízka pravdepodobnosť, že ho uvidíme. 

Ráno sme sa prebúdzali do poriadne upršaného dňa. Lialo ako z krhly a nás čakala celodenná plavba po prielive a pozorovanie ľadovcov. Bola to najdrahšia atrakcia, čo sme si zaplatili a počasie nám užasne prialo. Jednoducho Aljaška nám veľmi nedopriala. Ani Mt. McKinley sme nevideli, ani divu zver, ani polárnu žiaru a ešte aj počas tejto plavby vkuse lialo. Nedali sme sa ale odradiť a snažili sme sa užiť si to, ako sa dalo. Keď nám ešte povedali, že za dažďa majú ľadovce ešte krajšiu farbu, lebo voda zmyje všetku špinu, vlialo to do nás aj pozitívne pocity.

Plavba bola pohodová a aj najesť nám dali. Smaženú rybu a ako príloha chipsy. Toto bolo prvý krát, čo som ako prílohu k jedlu dostal slané zemiakové lupienky. Zaujímavá kombinácia. Ľadovce boli naozaj úžasné a aj farba krásne modra, ani neviem čo za odtieň modrej to vlastne je.

Mali sme šťastie a videli sme, ako sa kus odtrhol a zrútil sa do vody. V živote by som nepovedal, že to narobí taký rachot.

Vyzimení a premoknutí sme sa vrátili nazad do prístavu a pobrali sme sa do Anchorage vrátiť auto. Naskočili sme na autobus na letisko a vrátili sa nočným letom nazad do Seattlu.

Aj keď nám počasie, okrem prvého dňa, veľmi neprialo, Aljaška nám prirástla k srdcu a zanechala len pozitívne pocity a tiež sa zapísala na zoznam miest, kam by sme sa ešte niekedy raz chceli vrátiť. Nabudúce určite počas sezóny a určite na dlhšie ako na 3 dni.

Tak ako bolo v Seattli krásne slnečno, keď sme odlietali na Aljašku, tak bolo hnusne zamračené keď sme sa z nej vrátili. O Seattli sme toho veľa nevedeli, viac menej ďalší prejazdový bod, ďalšia magnetka a pohľadnica. Pár vecí, čo som o ňom vedel je, že tu majú Space Needle, že tu bol situovaný Frasier a že tu majú sídlo Boeing a Microsoft.

Ešte predtým, ako sme sa vybrali k ihle, išli sme si pozrieť podzemné mesto, teda aspoň to, čo z neho zostalo a čo je prístupne turistom. Celkom fajn prehliadka pri ktorej sa dozviete aj veľa z histórie mesta.

Odtiaľto sme sa po nábreží premotali až k Space Needle. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme zistili, že kvôli nejakej firemnej akcii je cela vyhliadka zatvorená pre verejnosť. Nadšení sme veľmi neboli, ale ani nás to až tak moc netrápilo. Nie všetko sa podarí. Po Aljaške sme už boli zvyknutí. Dali sme si taký ľahší olovrant v mekáči a motali sme sa ďalej. Pozreli sme si Pike Place Market, obrovské trhovisko plné všetkého možného, a hlavne kopy morských potvôr.

Pohlaď na všetky tieto pochúťky nám len zvyšoval apetít na dnešnú večeru, ktorú sme mali naplánovanú v Crab Pot reštike. Opäť inšpirovaní Adamom Richmanom sme si vybrali tento podnik kvôli ich ponuke morských dobrôt. Na stole sme už mali nachystanú drevenú dosku a kladivko. Večeru nám doniesol čašník vo vedre, ktoré hneď vysypal pred nás na stôl a zaželal nám dobru chuť.

Vedro potom odložil vedľa stola na zem, na odpad a my sme sa mohli pustiť do toho. Aj keď to na stole na prvý pohľad vyzeralo, že to ani do rána nezjeme, pravda je taká, že väčšina z toho bol odpad. Nakoniec sme ale aj boli radi, že sme odtiaľ odchádzali normálne najedení. Nerobilo by nám problém jesť takéto maškrty aj každý deň.

 

V ďalšej časti si pozrieme národný park Yosemite a San Fracisco

 

Viac fotiek TU

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?