Cesta okolo Ameriky za 80 dní - 6. časť – St. Louis a Denver

Autor: Matej Šimon | 26.11.2015 o 18:41 | Karma článku: 5,22 | Prečítané:  1036x

Putovanie naprieč Spojenými štátmi, Kanadou a Mexikom. Spomienky na najúžasnejšie dobrodružstvo nášho života.

Po vyčerpávajúcom dni v Chicagu, sme sa ráno zobúdzali s vedomím, že nás čaká celodenný presun do St. Louis s medzizastávkou v Springfielde. Prvú vec, čo som urobil, hneď ako som vstal, vyšiel som na ulicu skontrolovať, či je auto v poriadku. Našťastie ani škrabanec. Dali sme si rýchle raňajky, zapli navigáciu a utekali ďalej. Opúšťali sme veterné mesto, aj keď za cely čas, čo sme tam boli, sa ani lístok na strome nepohol, plný zmiešaných dojmov. Na jednej strane, krásne mesto, skvelé jedlo, na druhej strane strach motať sa po ulici v niektorých častiach mesta po zotmení. Neviem, či som niekedy mal podobné pocity na Slovensku. 

Vedel som, že v Chicagu začína preslávená Route 66 a v našom smere ide až po St. Louis. Samozrejme, nemohli sme ju vynechať ani my. Automaticky som si myslel, že cesta, po ktorej ideme, je 66-tka, len ju prerobili na modernú diaľnicu. Po chvíli som sa začínal pýtať sám seba, čo naj všetci vidia, veď je to obyčajná diaľnica, nič zaujímavé, nič špeciálne. Kvôli tomuto sa sem ľudia trepú cez pol sveta? Asi až po hodine som si všimol odbočovaniu tabuľku aj so známym symbolom a uvedomil si, že ideme po zlej ceste. Dobrým smerom ale po inej ceste.

Hneď sme zišli dole z diaľnice. Vošli sme do prvej dediny po ceste a už sa to na nás sypalo. 66-tky boli na každom kroku. Všetko vyzeralo, ako by tam stálo ešte z čias, keď 66-tka bola jediná cesta, ktorá tu fungovala. Cítili sme sa, akoby sme sa zrazu dostali pár desiatok rokov do minulosti. Takto sme si to valili z dedinky do dedinky, stáli skoro na každom kroku, fotili všetko na čom bola 66-tka a veru nebolo toho málo.

Po nejakom čase sme začali uvedomovať, že takýmto tempom neprídeme do St. Louis ani za týždeň. Nielen státie v každej diere a fotenie všetkého možného, ale aj nižšia povolená rýchlosť nás donútili zmeniť rozhodnutie a vrátiť sa na diaľnicu. Jedno treba Američanom uznať, dokážu sa predať. 66-tka je  z môjho pohľadu viac menej obyčajná cesta, akých máme aj na Slovensku dosť, a určite aj v lepšom stave. Na niektorých miestach mi pripomínala kockatú seneckú cestu do Bratislavy. Možno tam treba stráviť viac, nielen zopár desiatok míľ, aby vás chytila za srdce, žiaľ, u nás sa to nestalo. Počas tripu sme išli po cestách s oveľa krajšími scenériami ako 66-tka, a to je vec, ktorá má u mňa väčšiu hodnotu. Celá 66-tka mi pripadala strašne umelá, čistá komercia na pritiahnutie turistov. Až mi je ľúto, že niečo také nevieme urobiť aj my tu, že sa nevieme tak predať ako oni, lebo priestor nato je obrovský.

Po nejakej chvíľke sme dorazili do Springfieldu. Ako fanúšik Simpsonovcov som chcel aspoň jednu fotku s nejakým veľkým nápisom Springfield. Žiaľ, na moje sklamanie, nič také sme nenašli. Jedinú vec, čo som o Springfielde vedel, že tam žil a je tam pochovaný jeden z najznámejších prezidentov, A. Lincoln. Zastavili sme sa pri jeho pomníku, pozreli si jeho dom v ktorom žil a pobrali sme sa ďalej, smer St. Louis.

Američania sú na svoju históriu a svoju krajinu poriadne hrdí. Máme sa aj v tomto ešte dosť od nich učiť. Sprievodca by vedel o ňom a o tom čo dokázal rozprávať aj hodiny. Prevedú vás po dome, niečo sa naučíte a dozviete sa aj veci, ktoré by ste sa v knihách nedozvedeli. A celé to je zadarmo. Celá oblasť, v ktorej Lincoln býval, vyzerá presne ako v časoch, keď tam žil. Tu sme sa zas preniesli pár storočí do minulosti. Cestou preč sme sa ešte raz dostali na 66-tku, stavili sa v jednom s mnohých, typických bistier a dali si jeden corn dog. Ďalšia americká zvláštnosť, párok v vysmažený v kukuričnom cestíčku. 

Po tejto zastávke sme opäť sadli do auta a pokračovali ďalej, smer St. Louis.  Tam nás mal večer čakať náš ďalší couchsurfingový hostiteľ. Keďže sme sa s nim nevedeli skontaktovať, adresu ani telefón sme nemali a na maily neodpisoval, museli sme začať rozmýšľať nad nocľahom. Pred mestom sme našli kemp. Keď sme tam prišli, už bola tma ako v rohu a samozrejme nikto na recepcii. Keďže kemp zatvorený nebol, tak sme vošli dnu. Po asi kilometri sme sa dostali na miesto pri jazere, kde sa kempuje. Okrem nás tam bolo len jedno auto. Po pár minútach sme zistili prečo. Boli sme takí unavení, že sa nám nechcelo rozťahovať stan, tak sme sa len uložili v aute. Bolo okolo polnoci a stále bolo nenormálne teplo a všade bolo asi milión komárov. Bola to asi tá najhoršia noc, akú sme na tripe zažili. Boli sme takí unavení, že ani odísť sme nevládali a radšej sme sa nechali žrať komármi. Mali sme na výber, buď nechať zavreté okná a uvariť sa v aute alebo ich pootvoriť a nechať sa zožrať komármi. Vybrali sme si tu druhú. Hneď ako nás slnečné lúče prebrali, sme odtiaľ utekali preč, niekam kde nie sú komáre. Trvalo mi asi pol hodinu, kým som ich všetkých v aute pozabíjal. Dali sme sa do poriadku, naraňajkovali sa a pobrali sa trošku pozrieť St. Louis.

O St. Louis sme nevedeli dokopy nič. Vedel som iba o Gateway Arch, oblúku, ktorý sa týči nad mestom, inak asi nič. Svojho času tam hrával aj Paľo Demitra a spolu Handzušom a Bartečkom vytvorili nezabudnuteľnú Slovak Line. Prekročili sme rieku Mississippi, auto zaparkovali v centre pri baseballovom štadióne a išli sme sa trochu pomotať. Navštívili sme starú radnicu, prerobenú na múzeum, pozreli si krátky film o nejakom otrokovi, ktorý sa tam súdil už ani neviem kvôli čomu. Vecí okolo toho sporu tam majú toľko, ako by to bol ten najdôležitejší proces. Mimochodom ho chlap prehral.

Posedeli sme chvíľku pod oblúkom a pobrali sme sa na prehliadku do pivovaru, kde sa varí aj známi Budweiser, vraj najväčší v USA. Prehliadka bola vcelku zaujímavá a ešte na konci dostanete aj pohár piva. Na dve veci keď ste tam autom.

Po pivovare nás čakala ešte jedna zastávka pred odchodom. Opäť inšpirovaný Adamom Richmanom a jeho man vs food, sme sa vydali na grilované rebierka do Pappy’s Smokehouse. Musím povedať, predtým a už ani potom som lepšie nemal. Američania vedia od čoho kone dochnú. Chvíľu sme ešte posedeli a pokračovali sme ďalej.

Po dvoch hodinách sme dorazili k našej ďalšej hostiteľke v meste Columbia. Mladá baba, do tridsiatky, strávila pár rokov v Japonsku a teraz sa venuje japonským študentom v Amerike. O sebe som si myslel, že som odvážny cestovateľ, ale keď nám povedala, že po strednej sadla do auta, a sama 6 mesiacov cestovala po Amerike, od Aljašky až po Floridu, už som si tak odvážne nepripadal. Obohatila naše vedomosti o živote bežných Američanoch a dala nám kopec typov na cestu.

Na ďalší deň nás čakal doteraz najväčší presun bez zastávky. Skoro 1200 km z Columbie do Denveru k ďalším couchsurferom. Navigácia ukazovala niečo cez 10 hodín cesty, takže v skutočnosti, aj s nejakými prestávkami na jedlo, s nejakými dopravnými obmedzeniami som to rátal do 14 hodín. Vyrážali sme už okolo piatej. Mal som čo robiť, aby som po ceste nezaspal. Rovinatý, monotónny Kansas dal zabrať, ale prežili sme. Po prechode do Colorada sa aj krajina začala dvíhať, a aj teplota pomaly klesať. Kde bolo tých 35 stupňov zo St. Louis na ktoré sme nadávali. Tu sme mali ledva 15. Stihli sme to podľa plánu a okolo 9-tej sme boli na mieste. Asi to bola fajnovejšia štvrť, lebo každý tu mal krásny, obrovský domisko. Privítala nás Brenda, pani v rokoch, aj s jej rodinou. Opäť to boli ľudia scestovaní, plní najrôznejších príhod a zážitkov, ochotní sa podeliť, a jediné čo chceli na oplátku, boli naše dojmy a zážitky.

O Denveri sme vedeli ešte menej ako o St. Louis, takže sme tam boli len pár hodín. Odfotili sa na mile high step, schod na ktorom sa nachádzate v nadmorskej výške 1 míle, okolo 1600 metrov nad morom.

Pomotali sme sa trochu po centre, kúpili magnetku a pokračovali ďalej. Prvý krát sme už aj dlhé rukávy museli vytiahnuť. Cestou sme sa ešte zastavili pri štadióne, na ktorom hrávajú Colorado Avalanche, dlhú dobu môj obľúbený tým v NHL. Spravil som si pár fotiek a mohli sme ísť.

Už sme sa neuveriteľne tešili, že vypadneme z miest a užijeme si aj americkú prírodu. Už sme mali plné zuby mrakodrapov a rušnej premávky. Denver a St. Louis boli viacmenej len zastávky po ceste, nie cieľ. Prvé takéto miesto boli americké Rocky Mountains. Cesta netrvala dlho, ale o to krajšie výhľady na túto užasnú krajinu sa nám naskytovali.

Po chvíľke sme už boli v kempe v národnom parku Rocky Mountains. Žiadna recepcia, žiadny človek čo by to riadil, len búdka pri vchode s pokynmi a schránkou, kde sa hádžu peniaze. Treba si nájsť miesto, číslo miesta napísať na obálku, vložiť 10 dolárovku a hodiť do schránky. Neviem, či by s týmto systémom založenom na poctivosti niečo zarobili u nás. Rýchlo sme našli voľné miesto, rozložili stan a vybrali sa ešte na hike do hôr. Hodín už nebolo najmenej, tak sme si vybrali len taký menší, trojhodinový, k rieke Colorado. Tu vyzerala skôr ako väčší potok, nie ako monštrum čo vytvorilo Grand Canyon.

Okrem prírody a čerstvého horského vzduchu sme sa tešili aj na divú americkú zver. Park nás nesklamal a ani nenechal dlho čakať. Asi po pol hodinke sme narazili na asi 20 člennú skupinu elkov, amerických jeleňov. 

Každých pár minút sme stretli zopár ďalších jednotlivcov, len tak sa voľne prechádzať prírodou. Očividne už sú naučení na ľudí, lebo sa nebáli. To skôr nám nebolo všetko jedno, keď sa z ničoho nič objavil takýto jeleň pár metrov pred nami. Úžasne predstavenie, krásne majestátne stvorenia. Až sa človeku natíska otázka, ako to môže niekto chcieť zabiť, len aby si doma zavesil ich lebku aj parohami nad krb. 

Do kempu sme sa vracali už za svitu mesiaca. Spať sa nám ešte nechcelo, tak sme si povedali, že si rozložíme drevo, posedíme, niečo opečieme a trošku sa pri ňom zohrejeme. Kemp bol vo výške okolo 2500 metrov nad morom ( cez 8000 stôp ), čo je skoro ako kempovanie na vrchole tatranských končiarov. Zobrali sme si drevo, poctivo vložili peniaze do obálky a hodili ich do schránky. Asi hodinu som sa trápil, kým som to vzdal a nasraný si išiel ľahnúť do stanu. Polená boli poriadne a nič sme nemali na založenie. Všetko v okolí bolo vlhké a noviny na to nestačili. Nemali sme nič, čím by sme drevo naštiepali. Veľmi rýchlo sme si doopekali. Natreli sme si chlieb a išli späť. Zistili sme, že sme to trochu podcenili s oblečením. Dva dni dozadu sme potili litre potu v St. Louis a dnes sme sa tu drkotali od zimy ako osiky. Balili sme sa na letnú dovolenku a toto nám nejako nenapadlo. Najhoršie to bolo na chodidlá. Ani neviem koľko krát som sa v noci prebral, že ma oziabali. Ale prežili sme to a stále si myslím, že to bolo lepšie ako tie komáre v St. Louis.

 

V ďalšej časti navštívime Mt. Rushmore a Yellowstone

 

Viac fotiek TU

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?