Cesta okolo Ameriky za 80 dní - 4. časť – Toronto a Niagary

Autor: Matej Šimon | 30.10.2015 o 23:42 | (upravené 31.10.2015 o 10:10) Karma článku: 5,92 | Prečítané:  1334x

Putovanie naprieč Spojenými štátmi, Kanadou a Mexikom. Spomienky na najúžasnejšie dobrodružstvo nášho života.

Po pár hodinách pohodovej jazdy z Ottawy nás privítalo Toronto svojou nezameniteľnou panorámou, ktorej dominantou je, dlhú dobu najvyššia budova sveta, CN Tower. Samozrejme, neodpustilo si ani dopravné zápchy, typické pre asi každé trošku väčšie mesto. V Toronte už na nás čakal náš ďalší hostiteľ, ktorým tentoraz nebol žiadny couchsurfer, ale ujo Karol, bratranec mojej mamy, ktorý emigroval v šesťdesiatom ôsmom z Československa do Kanady. Vyše 70 ročný, čiperný, kanadský dôchodca, ktorého som videl asi raz v živote, nás už netrpezlivo čakal. Aj keď sme dorazili niečo pred jedenástou večer, ujo Karol nás do postele len tak nepustil. Očividne mu bolo vzácne, že si môže pohovoriť v rodnej reči, na ktorej už bol pochopiteľne badať dosť silný akcent. Obracal nás asi dve hodiny, pýtal sa na našu cestu, vyzvedal na naše plány v Toronte, dával typy kam ísť, dokonca sa ponúkol že pôjde na druhý deň s nami. Vzhľadom nato, že už mal svoje roky, aj keď by mu asi nikto netypoval cez 70, a my sme toho mali dosť v pláne, nakoniec sme sa dohodli, že radšej pôjdeme sami.

Ráno nám pripravil raňajky, odprevadil nás na metro a mohli sme ísť spoznávať toto najväčšie kanadské mesto. Prvá zastávka bola vyhliadka zo CN Tower, z ktorej máte úžasný výhľad na Toronto a aj široké okolie. Počasie bolo ideálne, takže aj výhľad bol perfektný. Ak máte náhodou zbytočných 200 dolárov, môžete skúsiť Edge Walk, kedy vás zaistia lanom a nechajú vás visieť zadkom napred do 350 metrovej prázdnoty. Nám sa zdalo aj 35 dolárov za obyčajný vstup dosť prehnané, tak sme o tom ani nerozmýšľali, ale vyzeralo to super. My sme si museli vystačiť len s klasickou vyhliadkou a asi metrom štvorcovým presklenej podlahy. Nebolo to najhoršie ale výhľad na Toronto nie je až taký impozantný ako napríklad na New York z Empiru.

Po CN Tower sme sa presunuli na miesto, na ktoré som sa v Toronte tešil najviac, do hokejovej siene slávy. Ako veľký hokejový fanúšik som si to nemohol nechať ujsť. Cestou tam sme sa zamotali medzi účastníkov FanExpa, takého menšieho príbuzného amerického Comic Conu.

Najviac na hokejovej sieni slávy som sa tešil na slávny Stanley Cup. Asi až do momentu, pár dní pred naším príchodom do Toronta, keď som si dočítal, že sa s ním práve špacíruje Majo Gáborík po Trenčíne. Sklamanie bolo obrovské. Budem v sieni slávy a nebudem mať fotku so Stanley Cupom. Roztrhnúť ma išlo od jedu, kým mi ujo Karol večer predtým všetko nevysvetlil. To, s čím chodia hokejisti po svete a ukazujú fanúšikom, je len obyčajná replika. Dokonca aj to, čo dostanú po rozhodujúcom zápase vo finále, je tá istá replika slávneho pohára. Stanley cupy sú tri, dve repliky a originál. S jedným sa tešia a predvádzajú hráči, druhý je na fotenie sa s turistami v sieni slávy a originál, tiež v sieni slávy, v trezore aký asi ani naša NBS-ka nemá. A mimochodom, Stanley cup je len tá vrchná nádoba. Tie ďalšie vrstvy sú tam pridané len preto, aby mali kam vygravírovať mená víťazov. 

Spokojný a vysmiaty ako päťkorunáčka, s fotkou s nie jedným, ale hneď dvomi Stanley Cupmi, sme si mohli ísť užívať aj ostatné atrakcie, ktoré toto úžasné miesto ponúkalo. Zastrieľal som si na Henrika Lundquista, posedel v presnej kópii prezliekarní Montrealu Canadiens, pozreli sme si krátky 3D film s hokejovou tematikou a pofotili sa s neuveriteľným množstvom hokejových exhibícií. Či už to boli rukavice, hokejka, víťazný puk a bránka do ktorej strelil Sidney Crosby víťazný gól Kanady v predĺžení vo finále na Olympiáde vo Vancouvery, alebo hokejka, rukavice a prilba Wayna Gretzkeho a 802-jka vyskladaná z 802 pukov, symbolizujúcich počet gólov strelených týmto hokejovým géniom, bolo vidieť, že pre Kanaďanov je hokej naozaj náboženstvo a na svoje relikvie sú patrične hrdí. Ešte sme sa stavili v obchode so suvenírmi, kúpili oficiálny puk pre NHL, vyrobený na Slovensku a pobrali sa ďalej.

To, čo nás najviac z Toronta zaujímalo, sme mali šťastne za sebou. Už sme sa len poprechádzali popri Ontárijskom jazere, pofotili si City Hall, Queens Park, Air Canada Centre, štadión hokejistov Toronto Maple Leafs a pobrali sa nazad k ujovi Karolovi. Tam nás už čakala večera, samozrejmé slovenská. Opäť sme strávili pár hodín debatovaním a popisovaním našich zážitkov. Ujo Karol by vedel rozprávať asi aj do rána. Ak som pri Montreale povedal, že mi pripomínalo Európu, tak Toronto to bola čistá Amerika. Pravdu povediac už sme sa tešili, že vypadneme z miest a konečne uvidíme aj niečo prírodné, niečo nevytvorené človekom, a prvá takáto zastávka boli Niagarské vodopády. Ráno nás zobral ujo Karol do Česko – Slovensko – Poľského obchodu, nakúpili sme si nejaké zásoby na cestu, rozlúčili sa a vydali sa na cestu k vodopádom.

Plán na ten deň bol jednoduchý. Prísť k Niagarám, urobiť zopár fotiek, stráviť tam tak nanajvýš hodinku, možno dve, prejsť nazad do USA a dostať sa do Clevelandu k nášmu ďalšiemu couchsurfingovému hostiteľovi. Simple. Čo malo byť asi dvojhodinová cesta z Toronta k vodopádom, nám trvalo asi raz toľko. Chvíľkami to vyzeralo, že peši by sme tam prišli skôr. Bola asi jedna, keď sme sa tam konečne dostali. Cesta do Clevelandu mala trvať asi ďalšie 4 hodiny, takže sme boli ešte stále v norme. Čo sme však nečakali, teda aspoň ja nie, že sa odtiaľ nebudeme vedieť odtrhnúť. Aj keď som Niagary  našiel asi v každom druhom rebríčku medzi top overrated attractions, a väčšina z tých argumentov presne sedela, či už to bolo nenormálne množstvo turistov, že sa pomaly nedalo kam stupiť, všetko predražené, samá komercia atď, aj napriek tomu to bol jeden úžasný zážitok.

Už keď sme vystúpili z auta na parkovisku, nás privítal rachot vody valiacej dolu z vyše 50 metrovej výšky. Čím sme boli bližšie, tým to hučalo viac a jemný vánok rozprašoval vodu po okolí. Vonku bolo cez 30 stupňov, takže takáto sprcha len padla vhod. Nedočkavo sme sa blížili k miestu, odkiaľ bude výhľad na celú takzvanú podkovu, časť vodopádov na Kanadskej strane. Keď sme sa tam konečne dostali, opäť sme len s nemým úžasom a otvorenými ústami čumeli na tento prírodný úkaz.

Nikdy som nevidel nič, čo by sa aspoň trochu podobalo na toto. Bolo to niečo úžasné. Pri pohľade na priateľku som vedel, že to nebude len hodinová zastávka. Hneď ako zazrela loďky, ktoré vozili turistov až skoro pri vodopád, už hlásila, že aj ona chce ísť. Keby som jej aj teraz povedal, tak ako v Ottawe, že nič z toho nebude a musíme ísť ďalej, asi by bola schopná ma do toho vodopádu aj hodiť. Vystáli sme si asi hodinový rad, kúpili sme si lístok na plavbu, opäť raz prešli letiskovou kontrolou a mohli sa vydať v ústrety tomuto vodnému monštru. Zážitok to bol neopakovateľný, aj keď samotná plavba trvala len zopár minút. Nafasovali sme pršiplášte, kanadská strana červené, americká mala modré a vydali sa k vodopádu. Podľa pršiplášťov sa dali aj loďky ľahko rozoznať, z ktorej časti prišli. Pršiplášť alebo nie, mokrí sme boli aj tak ako myši. Voda nám šľahala do tváre ako pri nejakom monzúne a ani foťák som radšej nevyťahoval. Aj keby prežil túto vodnú smršť, na fotkách by nebolo aj tak nič vidieť.

Ešte že bolo vonku cez 30. Ani to, že sme boli skoro celí mokrí nám až tak nevadilo. Dokonca to bolo aj celkom pozitívne spestrenie a osvieženie. Už som bol zmierený, že sa dnes do Clevelandu nedostaneme a keď sme uvideli upútavky na večerný ohňostroj, už to bolo na betón isté, že sa dnes ani len nepohneme odtiaľto. Narýchlo som kontaktoval nášho couchsurfingového hostiteľa, že to nestíhame a neprídeme.

Po zotmení sa vodopády menia na svetelnú šou, keď sú nasvietené  rôznymi farbami, ktoré sa menia, doslova pastva pre oči.

Už ani neviem, či to boli denné, alebo nočné vodopády, čo nás zaujali viac, ale určite stáli oba za pozretie. Aj sme boli radi , že sme miesto jednej hodiny zostali skoro celý deň. Pôvodne som si to ani nevedel predstaviť. Čo by sme tam tak dlho robili? Vodopády si nás získali svojim čarom a majestátom. Ešte sme sa chvíľku pomotali po mestečku s rovnakým menom ako vodopády, nakúpili nejaké suveníry a začali si hľadať miesto, odkiaľ by mohol byť najlepší výhľad na ohňostroj. Bol to celkom fajn, taký menší, asi desať minútový ohňostroj, po ktorom sme sa už vydali k autu. Keďže sa nám nič hľadať nechcelo a už bolo dosť hodín, sklopili sme sedadlá, zakryli sa dekami a prenocovali sme v aute, na parkovisku pri zvuku vodopádov. Aj keď som sa trochu obával, či nás niekto nepríde odtiaľ vyhnať, nestalo sa a noc sme strávili len niekoľko desiatok metrov od vodopádov. Boli sme takí unavení, že sme zaspali ako drevá. Prvý krát sme si odskúšali spánok v aute. Zistil som, že po sklopení a odsunutí sedadiel si viem úplne natiahnuť nohy a aj sa celkom pohodlne vyvaliť. Rozhodnutie zobrať väčšie auto sa predsa len ukázalo ako správne.

 

Asi polroka po našom návrate domov, sme sa dozvedeli, že ujo Karol utrpel mozgovú mŕtvicu a po pár dňoch  v nemocnici zomrel. Aj keď sme sa skoro vôbec nepoznali, videli sa raz v živote, dosť to prekvapilo a hlavne zabolelo. Život je nevyspytateľný a aj kvôli takýmto veciam, by sme sa ho mali snažiť prežiť naplno. Týmto by som sa mu chcel ešte raz poďakovať za všetko a popriať pokojný odpočinok. Odpočívaj v pokoji ujo Karol.

 

V ďalšej časti navštívime Chicago

Viac fotiek TU

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?