Cesta okolo Ameriky za 80 dní - 3. časť – Boston, Montreal, Ottawa

Autor: Matej Šimon | 24.10.2015 o 14:03 | (upravené 24.10.2015 o 23:07) Karma článku: 6,01 | Prečítané:  1305x

Putovanie naprieč Spojenými štátmi, Kanadou a Mexikom. Spomienky na najúžasnejšie dobrodružstvo nášho života.

Unavení po celodennom škvarení sa na slnku na US Open sme sa pobrali k tete Kataríne, kde sme strávili našu poslednú noc v New Yorku. Skoro ráno sme si dali rýchle raňajky, rozlúčili sa, poďakovali za všetko a pobrali sa na cestu. Samozrejme nás Katarína poriadne nabalila na cestu, aj keď sme sa jej snažili vysvetliť, aby si nerobila žiadne starosti. Nedala si povedať. Najbližšie dva dni sme sa nemuseli strachovať, čo budeme jesť. Sadli sme do auta, zapli navigáciu v telefóne a vydali sa do Bostonu, našej prvej zastávky. Musím sa priznať, mal som trochu obavy zo šoférovania v Amerike. Prvé kilometre, alebo skôr míle sme urobili cestou z požičovne ku Kataríne, asi taká 20 minútová cesta. Možno tá zodpovednosť, že šoférujete požičané auto, ešte aj bez poistky, mi asi zväzovala ruky a cítil som sa ako prvý deň v autoškole, nervózny na každej križovatke, stopke, prechode pre chodcov. Lepšie povedané, auto poistené bolo, len ja som si neplatil poistku, čiže každý jeden škrabanec, každá škoda by išla z môjho vrecka a v plnej výške. Mohli sme si priplatiť poistenie, ale to by cenu požičania viac ako zdvojnásobilo. Jednoducho sme to riskli. Pomyslenie, že za hodinu už budeme mieriť do New Yorku, jedného z najrušnejších miest na svete na tenis, tiež nepridalo na pohode. Našťastie, po pár kilometroch to bolo fuč. Keď ide všetko ako má, zvyknete si na auto a zistíte, že je to presne ako jazdiť doma, a možno aj jednoduchšie ako doma, aj nervozita sa vytratí. Americké cesty sú široké, dobre značené a udržiavané. Samozrejme majú pár pravidiel, ktoré sú iné ako u nás doma, ale na to si človek rýchlo zvykne. Napríklad také odbočovanie na semaforoch vpravo na červenú. Chcete odbočiť vpravo a na semafore svieti červená? Stačí pozrieť či niečo nejde zľava, a ak nie, smelo môžete ísť. Nebolo by možno od veci nad takým niečím pouvažovať aj tu. Plynulosti premávky by to určite prospelo. Ďalšia vec, čo ma dosť prekvapila, bola stopka na všetkých štyroch stranách križovatky. Kto tu má prednosť? Každý by asi povedal, že platí pravidlo pravej ruky, ale nie, prvý ide, kto prvý postál na križovatke.  Ak rozmýšľate nad cestou do Ameriky, a neviete či, zvládnete šoférovanie, môžem každého uistiť, že jazdenie je tu úplne v pohode. Netreba sa toho určite báť a má to aj niečo do seba, svoje čaro. Keď šoférujem doma, je to len spôsob ako sa dostať sa z miesta A do miesta B, tu je to súčasťou kultúry, súčasťou amerického štýlu života, súčasťou dobrodružstva. Európan si veľmi ľahko zvykne na šoférovanie v USA. Asi každé auto v požičovniach má automatickú prevodovku, na čo sa zvyká veľmi rýchlo a jednoducho. Pár krát si možno vyšliapnete naprázdno na imaginárnu spojku, ale to je tak všetko. Opačne je to už horšie. Dokonca aj som mal po návrate domov menšie problémy sa opäť preorientovať na manuál. Veľmi rýchlo si odvyknete na vytláčanie spojky pri zastavení na semaforoch alebo stopkách.

Po nejakých piatich hodinách sme dorazili do Bostonu. Bolo okolo obeda a začalo trápenie, ktoré nás stretalo asi v každom americkom aj kanadskom meste. Hľadanie miesta v centre, kde môžeme zaparkovať. Nechceli sme zabiť hodinu hľadaním, tak sme vbehli do prvej podzemnej garáže, čo sme našli. Druhý krát sme si niečo také poriadne rozmysleli, keď sme za skoro trojhodinové parkovanie zaplatili 24 dolárov. Pravdu povediac, Boston nepatril medzi naše top destinácie. Spolu aj s Montrealom a Ottawou to boli viac menej len také prejazdové body do Toronta. Vedel som o ňom len to, že tam hráva Zdeno Chára, že je odtiaľto Ben Affleck a že tu natočil zopár svojich filmov, medzi nimi aj oskarového Dobrého Willa Huntinga. Takže to bolo pre nás skôr len také bezcieľne sa  motanie centrom mesta a hľadanie obchodu so suvenírmi, odkiaľ som chcel magnetku a pohľadnicu. Magnetky zbieram už zopár rokov a chladnička je s nimi už riadne zaplnená. A nejako sme si zvykli posielať pohľadnice domov z každej destinácie ktorú sme navštívili. Rodičia môžu takto cestovať spolu s nami.

Pomotali sme po Boston Public Garden, Boston Common, cvakli sa pred State House, Tea Party Museum, posedeli chvíľku v parku na lavičke, išli si pozrieť Fenwey Park, známi baseballový štadión, ktorý ani neviem odkiaľ poznám, asi z nejakého Affleckovho filmu a pobrali sa ďalej.

Budem úprimný, Boston nás veľmi nezaujal. Aj keď je to na prvý pohľad príjemné mesto, za srdce nás nechytil. Asi aj preto, že sme mali ako predjedlo New York. Ten sa dosť ťažko prekonáva. Je to asi to isté ako stráviť pár dní v Bratislave a potom ísť niekam na vidiek. Jednoducho sa to nedá prekonať, akokoľvek to miesto bude príjemné a útulné. A viac ako na samotný Boston, sme tešili na návštevu svetoznámeho Harvardu. Cestou tam sme sa zastavili aj v inej, svetoznámej univerzite, MIT.

U nás je univerzita viac menej jedna veľká budova, Harvard, ale aj MIT, je jeden obrovský komplex. Také mesto v meste.  Zaujímavosťou je, že Harvard sa nachádza v meste Cambridge. Pomotkali sme sa medzi americkou elitou, aj keď veľa američanov medzi nimi nebolo vidieť, poväčšine to boli aziati, arabi a indovia, posedeli medzi nimi v parčíku Harvard Yard, cvakli sa pri soche Johna Harvarda, pošúchali špičku na jeho topánke pre šťastie, nakukli do pár učební a išli ďalej. Ešte sme mali pred sebou pár hodín za volantom k nášmu ďalšiemu hostiteľovi. Bol to mladý Turek, žijúci už nejakú chvíľu v Amerike. Býval v krásnom prostredí štátu Vermont, niekde na pol ceste medzi Bostonom a Montrealom. Mal už pre nás nachystanú rozťahovaciu sedačku v obývačke. Napriek tomu, že už bolo po desiatej, bol zvedavý a plný otázok ohľadom našej cesty. Niektorý si aj takto vynahradzujú, že sami nemôžu veľmi cestovať. Na profile jedného z couchsurfera som dokonca čítal, že on vďaka couchsurfingu nemusí ani päty vytrčiť z domu aby spoznal celý svet, lebo celý svet príde za ním domov.

Na ďalší deň skoro ráno nás čakala asi dvojhodinová cesta do Montrealu. Dosť sme sa tešili do Kanady, ale po skúsenosti z JFK trochu aj báli prechodu hranicami, a hlavne potom návratu nazad do USA. Naše obavy boli úplne zbytočné, kanadský colník bol super milý, usmiaty, uvoľnený, a aj keď mal asi rovnaké množstvo otázok ako predtým na letisku americký, pocity boli úplne opačné. Kanadská ústretovosť obstála v tomto teste na výbornú.

Prvú vec, čo sme navštívili, bol Parc du Mont Royal, z ktorého je úžasný výhľad na panorámu Montrealu. Celé mesto ako na dlani sa rozprestiera rovno pod vami.

Mali sme ešte nejaký čas pred dohodnutým termínom stretnutia s našou ďalšou hostiteľkou, tak sme sa vybrali k Olympijskému štadiónu, kde sa konali hry v roku 1976. Krútili sme sa okolo neho asi pol hodinu, kým sme vzdali hľadanie free parkovania. Vedľa je botanická záhrada s veľkým parkoviskom, ale tam sa platí minimálne za poldňové státie, a kvôli jednej fotke pred štadiónom sme nechceli vyhodiť skoro 10 dolárov. Cvakli sme si ho za jazdy z auta a pobrali sa ďalej. Toto bola predzvesť ďalších patálií s hľadaním parkovania.

Vybrali sme sa teda za našou hostiteľkou, Annou. Adresu sme mali, číslo telefónu tiež, takže tentoraz to bolo jednoduchšie nájsť. Prišla si pre nás na ulicu pred domom, a potom začalo trápenie. Ak som si myslel, že parkovanie v Bostone bolo komplikované, Montreal ho úplne schoval do vrecka, a aj všetky ostatné mestá, čo sme potom navštívili. Anna žila v Montreale len pár týždňou a nemala auto, takže vôbec neriešila parkovanie. Bývala v obytnej zóne, kde asi každé jedno miesto na parkovanie bolo vyhradené pre rezidentov, a ak aj neboli, mohli tam nerezidenti parkovať najviac hodinu, niekde dve. My sme potrebovali na celý deň a celú noc. Krúžili sme jednosmerkami v okolí Anninho bytu vyše hodinu, kým sme hľadanie vzdali a išli sme hľadať nejaké platené parkovisko. Naťukali sme do navigácie parking a išli k najbližšiemu čo telefón našiel. Boli to podzemné garáže v nejakej zašitej uličke a úplne znechutení sme to zapichli rovno tam. Už nám aj bolo jedno koľko to bude stáť, len nech máme auto z krku. Do rána do ôsmej to bolo okolo dvacky, čo sa nám po Bostone už ani nezdalo veľa. Bolo to asi 15 minút chôdze od bytu, čo tiež nebolo najhoršie. Po všetkom tomto nás aj chuť motať sa po meste nás prešla a ešte do toho aj pršať začalo. Nakoniec sme si ale povedali, či sa nám chce, alebo nie, pôjdeme, aj keď len na pár hodín do mesta. Anna nám urobila nejaký snack, pohrali sme sa s jej dvoma mačkami, pokecali. Žila síce v Montreale len pár týždňov, no vedela o ňom veľa. Dala nám pár tipov, čo si pozrieť, kam ísť na večeru, čo skúsiť typické montrealské. Sadli sme na metro a odviezli sa do centra. Kým sme sa tam dostali, už aj slnko začalo zapadať. Len tak sme blúdili uličkami a hľadali nejaký obchodík so suvenírmi. Kúpili sme samozrejme magnetku, aj keď veľký výber tu nemali. Našli sme podnik, o ktorom nám Anna hovorila a dali si presne čo nám odporučila, sendvič s údeným mäsom a poutine. Ak ste v Kanade, a hlavne v Montreale a neskúsite poutine, je to dosť velká škoda. To je ako byť u nás a neskúsiť halušky. Nie každému to musí chutiť, ale skúsiť treba. Sú to viac menej hranolky so syrom, poliate vývarom, kuracím, hovädzím, bravčovým, neviem od čoho to záleží. Znie to všelijako, viac menej sú to také mokré hranolky so syrom, ale bolo to chutné a poriadne to zasýtilo. Sendvič tiež nebol zlý, mäsom a hranolkami nešetrili, len ten chlieb za veľa nestál. Keby bol o milimeter tenší, asi by sa dalo vidieť skrz. Dva krát do úst a bolo po ňom. S takýmto chlebíkom by asi na Slovensku veľmi nepochodili. Slovač je zvyknutá na poriadne gazdovské krajce, nie na chlebík hrubý ako papier. Odhliadnuc od tohto, večera bola chutná a splnila naše očakávania, naplnila hladné brucho a uspokojila aj našu túžbu po spoznávaní nových chutí, typických pre miesto kde sa nachádzame.

Dobre najedení sme sa ešte vybrali pomotať sa uličkami a ani neviem ako sme sa ocitli pred Bell Centre, štadiónom asi najslávnejšieho hokejového klubu v NHL, Montrealu Canadiens. Škoda, že NHL začínala až o dva mesiace, vidieť hokej v jeho kolíske, a ešte aj na štadióne v Montreale musí byť úžasné. Keď porovnávam Montreal s inými severoamerickými mestami, tu sme vôbec nemali pocit, že sme opustili Európu. Montreal nám pripadal ako normálne, európske mesto. Či už svojou architektúrou, alebo tým, že tu každý hovorí po francúzsky, zrazu máte pocit, že ste len na skok od domu. S New Yorkom sa to vôbec nedá porovnať, tam ten typický americký exhibicionizmus a chuť predviesť sa pred svetom na vás kričí z každého kúta. Montreal mal v sebe skôr európsku skromnosť a pokoru.

Na druhý deň nás ešte čakala jedna zastávka predtým, ako sme dali Montrealu definitívne zbohom. Bol to Saint Joseph's Oratory, najväčší kostol v Kanade, úžasná stavba s krásnym výhľadom na okolie.

Po asi hodinke sme sa vydali do ďalšej zastávky nášho tripu, do hlavného mesta Kanady, do Ottawy. Okrem parlamentu som nenašiel v Ottawe nič extra zaujímavé, takže tu sme si naplánovali len takú veľmi kratučkú zastávku. Ottawa bola vlastne len ďalšia čiarka v zozname miest, ktoré sme navštívili, ďalšia magnetka na chladničke.  Asi niečo ako Canberra v Austrálii, skôr taká zdvorilostná návšteva, prejav slušnosti. Určite má čo ponúknuť, ale nemali sme čas to zisťovať. Ak by sme sa mali zastaviť na každom mieste aspoň na dva-tri dni, tie tri mesiace by nám nestačili. Takže sme to museli rozdeliť na miesta, ktoré nás zaujímajú veľmi, chceme tam stráviť pár dní a poriadne ich preskúmať a miesta ktoré nás zaujímajú, ale stačí sa nám tam zastaviť na pár hodín, porobiť pár fotiek, kúpiť magnetku a pokračovať ďalej. Ottawa, ale aj Montreal a Boston boli v tejto druhej kategórii. Nie preto že by boli nezaujímavé, ale jednoducho ak chcete vidieť čo najviac a máte nato obmedzený čas a zdroje, musíte urobiť nejakú selekciu.

Aj vďaka tomu, jediné miesto, ktoré sme navštívili bol Parliament Hill, miesto kde sa nachádza Kanadský parlament. Táto gotická budova parlamentu, pred ktorou horí nehasnúci oheň, zapálený k stému výročiu Kanady, ročne navštívi podľa wikipedia okolo 3 milióny turistov, mi trochu pripomína viedenskú radnicu. Auto sme odparkovali v nejakej uličke pár minút chôdze odtiaľ a vydali sa za pamiatkami. Aj by som chcel napísať niečo pekné a zaujímavé, čo sme v Ottawe zažili, žiaľ, nič také nemám. Na desaťminútovej prechádzke od auta k parlamentu toho veľa nezažijete. Prešli sme okolo neho, spravili zopár fotiek, v suvenírovom obchode kúpili magnetku a mohli ísť ďalej. Jediné, čo sa mi tu podarilo, bolo vytočiť moju priateľku. Keď zistila, že sa robia free exkurzie po parlamente, bola celá hŕŕŕ do toho. Až kým som jej nepovedal, že tam nemôžme, lebo je veľa hodín a ešte máme pred sebou 5 hodinovú cestu do Toronta. Spočiatku bola trochu nahnevaná mojím rozhodnutím, ale nakoniec pochopila, že tie dve hodiny by nás poriadne zdržali a už teraz to vychádzalo že prídeme do Toronta okolo desiatej.

V ďalšej časti si pozrieme Toronto a Niagarské vodopády.

Viac fotiek nájdete TU

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?